SK
EN
Sloboda jednotlivca alebo spoločné dobro? Etická dilema očkovania v čase pandémie
Vakcíny proti ochoreniu covid-19 obnovili staronovú debatu o tom, do akej miery môže štát zasahovať do osobných slobôd jednotlivcov. Otázka je nemálo komplexná, lebo je tu v hre základná zásada dnešnej zdravotníckej praxe - rešpektovanie autonómie pacienta.
Rešpektovanie autonómie pacienta je jedným z kľúčových pilierov modernej medicíny. Norimberský kódex, ktorý bol reakciou na zločiny proti ľudskosti počas 2. svetovej vojny spáchaných v mene lekárskej vedy, vyhlásil dobrovoľný súhlas ľudského subjektu za absolútne nevyhnutný. Etické kódexy lekárskej profesie prijaté v druhej polovici 20. storočia potvrdili, že zásah lekára do telesnej integrity jedinca má byť podmienený informovaným súhlasom. Jedinec s intervenciou súhlasí, alebo ju môže odmietnuť. Robí tak za normálnych okolností po oboznámení sa s prínosmi, rizikami a alternatívami zákroku. Vakcinácia je lekársky zákrok, aj keď preventívny. Dochádza pri ňom k zásahu do telesnej integrity. Dnes je preto ťažko predstaviteľné, že by mal byť dospelý kompetentný jedinec k takejto intervencii prinútený.
Na druhej strane stojí potreba chrániť verejné zdravie. Vysoká miera nákazlivosti choroby covid-19 spôsobila, že sú potenciálne ohrození všetci v danej komunite. Spoločnosť má zodpovednosť ochrániť svojich členov pred hromadnou nákazou. Riešenie problému videli vedci v budovaní kolektívnej imunity prostredníctvom vakcinácie. Cieľom je zastavenie šírenia nákazy pre dobro členov komunity.
S príchodom delta variantu sa dosiahnutie tejto méty začalo vzďaľovať. Stále však platí, že očkovanie dostatočne chráni pred závažným priebehom ochorenia a úmrtím. Naviac, vakcináciou obyvateľstva sa chce predísť preťaženiu zdravotníckeho systému z dôvodu náporu covid pacientov a pandémii sekundárnych ochorení, ktorá následne hrozí. Toto všetko spadá pod kategóriu spoločného dobra. Proti sebe tak stojí hodnota slobody jednotlivca a hodnota spoločného dobra.
Sloboda a vakcinačné politiky
Etika verejného zdravia navrhuje riešiť túto dilemu použitím zásady tzv. najmenej obmedzujúcej alternatívy. Jej podstata spočíva v tom, že určitý dôležitý cieľ v oblasti verejného zdravia sa má dosiahnuť pri čo najmenšom zásahu do individuálnych práv a slobôd. V oblasti vakcinácie by to znamenalo, že cieľ kolektívnej imunity a zastavenia šírenia nákazy sa má diať s minimálnym narušením slobody jedinca informovane sa rozhodnúť, či sa dá zaočkovať.
Literatúra k téme etiky vakcinácií v princípe rozlišuje dosahovanie cieľa spoločného dobra v rámci troch stupňov interakcie so slobodou jednotlivca. Tieto možno rozoznať v troch vrstvách stimulujúcich politík, ktorými štát motivuje občanov k očkovaniu.
Prvou sú informačné kampane, kedy ide o zvýšenie informovanosti verejnosti cez vzdelávacie aktivity. Súčasťou by mali byť zreteľné informácie o prínosoch a rizikách vakcín. Predpokladá sa, že informácie o pozitívach samé presvedčia jedinca a priklonia jeho slobodu k rozhodnutiu očkovať sa.
Ďalšou politikou je metóda finančných stimulov. Tá sa môže diať dvomi spôsobmi: ako hrozba finančnej zodpovednosti alebo ako motivácia finančnou odmenou. Pri prvej si človek, ktorý odmietne očkovanie, hradí zdravotnú starostlivosť, ak sa nakazí. Pri druhej sú jedinci za očkovanie odmeňovaní. Na toto riešenie sa však z hľadiska spravodlivosti dá pozerať dvojako. Jedni tvrdia, že odmeňovanie je správne, pretože jedinec má nárok na istú formu kompenzácie, ak spoločenská hodnota očkovania prevyšuje tú osobnú. Za nespravodlivé to považujú tí, ktorí podčiarkujú morálnu povinnosť očkovania a teda neetickosť platby za niečo, za čo mám aj tak morálnu zodpovednosť. Príkladom sú zdravotnícki pracovníci, u ktorých by sa očkovanie proti závažným nákazlivým chorobám mohlo pokladať za naplnenie ich profesionálneho étosu.
Ak spomenuté mechanizmy zlyhajú, na zváženie prichádza tretia možnosť - povinné očkovanie nariadené zákonom. Je to radikálnejšie opatrenie, pri ktorom je nezaočkovanie sa nezákonné a hrozia sankcie. Príkladom je pokuta pre rodičov nezaočkovaných detí. Povinné očkovanie dospelého kompetentného jedinca je však tvrdá a etický kontroverzná alternatíva, pretože sa do autonómie subjektu zasahuje radikálne. V princípe je však možná, no treba skúmať, či v danom okamihu aj oprávnená.
Je povinné očkovanie morálne?
Renomovaná bioetická rada Nuffield Council on Bioethics zdôrazňuje potrebu informovaného súhlasu pri uskutočňovaní stimulačných mechanizmov, i tých viac direktívnych. Vo svojom dokumente o prístupe k vakcínam a ich využití z jari 2021 zároveň hovorí o okolnostiach, ktoré môžu ospravedlniť povinné očkovanie. Musí ísť o závažnú chorobu, je ohrozené zdravie obyvateľstva a ochranu pred škodami na ňom môže zabezpečiť jedine štát, existuje odôvodnený predpoklad eradikácie choroby, riziká vakcín sú minimalizované, a stimulačné mechanizmy na podporu dobrovoľného očkovania neboli úspešné.
Myslím si, že v čase pandémie by sa malo starostlivo vyhodnocovať, nakoľko sú naplnené jednotlivé podmienky. Je ťažké určiť, či a kedy nastal moment, aby spoločnosť zaviazala jednotlivca k očkovaniu vynútiteľnou povinnosťou. Vyhodnocovanie podmienok si vyžaduje zodpovedné rozlišovanie na odbornej a spoločenskej úrovni, schopné flexibilne reagovať na aktuálny stav. Stále by sme sa však nemali vzdať snahy vytrvalo povzbudzovať slobodu jednotlivca, aby videl v očkovaní zodpovednú realizáciu dobra voči sebe, svojim blízkym a tým najslabším a najzraniteľnejším.
Očkovanie v dejinách zažívalo odpor i veľkú podporu
Epidémie si v histórii ľudstva vyžiadali veľké množstvo obetí. V 14. storočí vyhubila morová epidémia „čierna smrť“ počas piatich rokov asi 25 miliónov obyvateľov Európy. Cholera si v 19. storočí iba v Uhorsku vyžiadala 200 tisíc obetí. Španielskou chrípkou sa nakazila asi tretina vtedajšej svetovej populácie a zomrelo na ňu podľa odhadov od 17 do 50 miliónov ľudí. Nedávna epidémia eboly zabila v Západnej Afrike počas dvoch rokov takmer 30 tisíc osôb. Súčasná pandémia SARS-coV-2 má na svedomí už 5 milióny úmrtí.
Celosvetovo bola detská populácia dlhé obdobie ohrozovaná na živote a zdraví nákazlivými chorobami ako kiahne či osýpky. Pravé kiahne sa nedávno prakticky podarilo odstrániť vďaka použitiu očkovacích látok potom, ako sa v priebehu 18. a 19. storočia začalo s očkovaním detí. Odhaduje sa, že vakcína proti osýpkam zachránila za päť rokov vo svete okolo 17 miliónov životov. V súčasnosti sa používajú vakcíny pre asi 20 život ohrozujúcich chorôb, darí sa im zasiahnuť viac ako 85% ich cieľovej populácie.
Na začiatku sa však prax očkovania stretla s veľkým odporom. Príkladom je Anglicko, kde bolo v 19. storočí niekoľkokrát opätovne zavedené povinné očkovanie vynútiteľné zákonom pod hrozbou uväznenia či skonfiškovania majetku. Intenzívna debata o tom, kde sú hranice zásahu vlády do slobody a myslenia človeka priniesla na konci storočia zrušenie tejto povinnosti. Očkovanie sa všeobecne v 20. storočí tešilo veľkej priazni, no v posledných rokoch už hovoríme o váhavom postoji k vakcínam. S príchodom koronavírusu sa odmietavý postoj voči očkovacím látkam posilnil.
Mgr. Mária Kolesárová, PhD. Lekárska Fakulta UK