SK
EN
Ste zúfalí z hoaxov? Skúste Sokratov test!
Dnešná doba je ako stvorená na bleskové šírenie rôznych neoverených správ, a to najmä prostredníctvom sociálnych sietí. No kým niektoré dezinformácie sú možno len bizarné, iné majú potenciál nebezpečne polarizovať spoločnosť či dokonca môžu – zvlášť v čase pretrvávajúcej pandémie – doslova zabíjať. Dezinformačné weby u nás sleduje takmer 200-tisíc ľudí, čo je v tomto kontexte alarmujúce číslo. Čím to je? Prečo ľudia bez problémov uveria virálnemu anonymnému statusu bez zdrojov, ale neštítia sa spochybniť tvrdenia odborníkov z renomovaných vedeckých inštitúcií? Ako komunikovať s blízkymi, ktorí sa dali „nachytať“ dezinformačnou scénou? A prečo by bolo naivné namýšľať si, že nám sa niečo také nemôže stať? Aj o tom sme sa porozprávali s docentkou Vladimírou Kurincovou Čavojovou, psychologičkou z Centra spoločenských a psychologických vied SAV, ktorá sa posledných päť rokov venuje výskumu vedeckého myslenia, nepodložených presvedčení či kognitívnych omylov.
SAV v roku 2018 skúmala, aký postoj k vede majú Slováci. Viac ako 32 % ľudí uviedlo, že k vedcom a ich práci nemá dôveru, a až dve tretiny mali skôr „antivedecké postoje“. Kde sa v nás berie tá nedôvera voči práci vedcov? A čo sú podľa vás tie najvýraznejšie faktory, ktoré sa pod tento výsledok podpísali?
V tomto výskume nešlo o nedôveru voči vedcom a ich práci, ale skôr o nedôveru v to, že veda dokáže priniesť presnejšie poznanie než napríklad intuícia. Miera antivedeckých postojov odhalila, že ľudia nerozumejú tomu, ako veda funguje a prečo sú vedecké zistenia spoľahlivejší spôsob poznávania. Na druhej strane, v období, keď výskum prebiehal, mali ľudia vysokú dôveru voči SAV ako inštitúcii. Preto za najvýraznejší faktor považujem neznalosť toho, ako sa tvorí, ale i overuje vedecké poznanie. Nie je to tak, ako si niektorí ľudia predstavujú, že skupinka vedcov si prekrúti fakty podľa potreby – máme veľa mechanizmov kontroly, hoci nie všetky sú dokonalé. Na druhej strane, mnohé vedecké postupy sú pomerne kontraintuitívne, lebo vznikli aj preto, aby overovali našu intuíciu a vyvažovali rôzne kognitívne omyly, ku ktorým je naša myseľ náchylná. To vedie k tomu, že človek, ktorý vede nerozumie a má k nej podozrievavý postoj, nebude dôverovať ani jej výsledkom.
Vďaka internetu sa konšpirácie, hoaxy a iné nepravdivé informácie šíria neuveriteľne rýchlo. Ich studnicou je najmä Facebook, ktorý je na Slovensku stále najsilnejšou sociálnou sieťou. Prečo sú – z pohľadu psychológie – niektorí ľudia ochotní uveriť skôr ľahko vyvrátiteľným tvrdeniam, šíreným na sociálnych sieťach bez často identifikovateľného autora, než vyjadreniam vedcov z renomovaných inštitúcií, ktorí sa danej téme venujú často celé desaťročia?
Trochu to súvisí s tým, čo som už načrtla v predchádzajúcej odpovedi. Mnohé konšpiračné vysvetlenia či hoaxy využívajú sklony našej mysle k jednoduchým vysvetleniam, jasnému označeniu vinníka a podobne. Navyše tu zohráva podstatnú rolu sklon k sebapotvrdzovaniu, keď informácie, ktoré sú v súlade s našimi predchádzajúcimi presvedčeniami, hodnotíme ako dôveryhodnejšie než informácie spochybňujúce naše presvedčenia a videnie sveta. Aj keď sa to zvonku javí bizarne, pre človeka, ktorý je nastavený podozrievavo voči autoritám a je presvedčený, že všetci klamú, je presvedčivejšie vysvetlenie také, ktoré potvrdzuje toto videnie. Čím hlbšia konšpirácia, tým väčšie uspokojenie z toho, že ju „prekukol“.
To mi pripomenulo, ako sa slovenským Facebookom pred Vianocami úspešne šírilo zostrihané video austrálskej političky, ktorej počas verejného očkovania proti chrípke priložili k ramenu ihlu, ktorá bola obalená plastovým krytom. Odporcovia očkovania tak začali šíriť dezinformáciu, že sa v skutočnosti nezaočkovala. Ako však upozornilo naše ministerstvo zdravotníctva, išlo pritom o PR prešľap, ktorí spôsobili novinári v kombinácii s tímom austrálskej političky – na kompletnom videu je totiž vidieť, že zdravotníčka najskôr političku zaočkovala veľmi rýchlo a fotografi to nestihli odfotiť, preto poprosili, aby len pre novinárov zapózovala pri očkovaní ešte raz. Lekárka druhýkrát političku už očkovať nechcela, preto skutočne použila ihlu s krytom. Je istým spôsobom fascinujúce, ako však tým istým ľuďom nevadí zdieľať posty človeka, ktorý najprv vyhlasoval, že COVID-19 je výmysel, potom naň ochorel, dokonca prišiel s vlastnou „liečbou“, aby sa pri mutácii vírusu ozval opäť, pričom za jeho príčinu označil očkovanie. Ako funguje ľudská myseľ, keď dokáže bez problémov odfiltrovať veľké prešľapy a argumentačné saltá svojho názorového favorita, ale neúprosne si všíma každé pochybenie názorovej opozície?
Presne toto je ukážka sklonu k sebapotvrdzovaniu, resp. zaujatosti vlastného pohľadu (myside bias), keď používame dvojitý meter na informácie a argumenty podľa toho, či sú v súlade s našimi presvedčeniami alebo ich spochybňujú. Ak sme o niečom presvedčení, že je to pravdivé, každá nová informácia v súlade s týmto presvedčením predstavuje ďalší dôkaz o jeho pravdivosti. Ak sa však vyskytne informácia, ktorá by ho mohla spochybniť naše presvedčenie, vždy si vieme nájsť dostatok argumentov, aby sme sa nemuseli vzdať svojho pôvodného presvedčenia.
A ako sa voči tomu môžeme brániť?
V prvom rade si začnime všímať, že sa toho dopúšťame všetci – nielen naši názoroví oponenti. No ľudia ľahšie vidia existenciu takýchto sklonov myslenia u druhých než u seba – to sa nazýva tiež efekt slepej škvrny. Keďže je pre nás také náročné vidieť nedostatky vo vlastnom myslení, mali by sme sa obklopovať ľuďmi, ktorí majú rôzne názory a nezdieľajú všetky naše presvedčenia – inými slovami, neuzatvárať sa v názorových bublinách, kde si vzájomne len posilňujeme svoje presvedčenia. Dá sa v tom inšpirovať aj mechanizmami, ktoré používa veda, ako je recenzné konanie (angl. peer-review), keď sa niekto kriticky a nezávisle pozrie na naše výsledky alebo argumenty, čiže ide o proces kontroly. Je však dôležité, aby diskusia nebola útočná a polarizovaná, ale niesla sa v duchu, že všetci hľadáme čo najlepšie riešenie na komplexné problémy, kde zriedka existuje len jednoduché čierno-biele riešenie. Lebo aj to je často klam tzv. falošnej dilemy – buď sme za, alebo proti, je len jedno alebo druhé riešenie.
Podľa jednej štúdie uverejnenej v časopise Science Advances je pri ľuďoch starších ako 65 rokov oveľa väčšia pravdepodobnosť, že budú zdieľať na Facebooku dezinformácie častejšie než ostatní dospelí používatelia sociálnych sietí. Prečo je to tak? Alebo inak: akú úlohu v náchylnosti ľahšie uveriť dezinformáciám, hoaxom a fake news zohráva vek?
Áno, hoci mladých užívateľov sociálnych sietí je oveľa viac a tiež podliehajú nezmyslom, ukazuje sa, že starší ľudia majú sklon zdieľať nepravdivé informácie na Facebooku častejšie. Jeden z faktorov môže byť aj to, že tieto technológie sú pre nich nové a ani v minulosti sa v našom vzdelávacom systéme neprikladala veľká váha vyučovaniu kritického myslenia. Naopak, dnešní dôchodcovia vyrástli v spoločnosti, v ktorej naozaj existovala cenzúra, takže určitá nedôvera vo vládne inštitúcie môže mať u nich aj tento pôvod. A napokon, mnohé dezinformácie majú ideologický podtón, ktorý pravdepodobne viac korešponduje s presvedčeniami starších ľudí – napr. oslovuje konzervatívne a tradičné hodnoty, vyvoláva strach z nového a neznámeho a podobne. Výskum ukazuje, že ľudia zdieľajú viac obsahu, s ktorým súhlasia bez ohľadu na to, či je pravdivý. Ako som spomínala, informácie, ktoré podporujú náš názor, považujeme za hodnovernejšie a neoverujeme si ich, kým informácie v protiklade s naším názorom buď automaticky odmietame, alebo hodnotíme kritickejšie a ľahko nájdeme alternatívne vysvetlenia. To vysvetľuje, prečo sa niektoré dezinformácie tak ľahko šíria.
Je niečo, čo by si z tohto mohli odniesť vedci či seriózne médiá, aby ľuďom, vyhľadávajúcim spravodajstvo prevažne na sociálnych sieťach, komunikovali vedecké fakty efektívnejšie/zrozumiteľnejšie/prijateľnejšie, zvlášť v takýchto pandemických časoch, keď dezinformácie môžu doslova zabíjať?
Bolo by dobré, aby aj sociálne siete prevzali zodpovednosť za šírenie nezmyslov a obmedzili vyslovene nepravdivý obsah. Ďalším problémom sú však naše sociálne bubliny, do ktorých sa uzatvárame – práve preto je dôležitá súčinnosť so sociálnymi sieťami, aby sa ľuďom nezobrazoval len obsah podľa toho, na čo klikali v minulosti, ale bol im ponúknutý aj obsah s iným uhlom pohľadu. Seriózne médiá však budú vždy ťahať za kratší koniec, lebo clickbaitové nadpisy budú vždy strhávať viac pozornosti než faktické opisy udalostí, nehovoriac o tom, že napísať článok s overovaním informácií trvá oveľa dlhšie, než si niečo vymyslieť.
Ako vlastne komunikovať s ľuďmi, ktorí uverili (potenciálne) nebezpečnej dezinformácii? Predpokladám, že ich nestačí len konfrontovať s faktmi.
Je to veľmi náročné, najmä keď ide o blízkych ľudí. Treba sa obrniť veľkou mierou trpezlivosti a empatie. Hoci to občas vyzerá tak, že ľudia, ktorí podľahnú dezinformáciám, nereagujú na fakty, nie je to celkom tak. V prvom rade musíme zistiť, na základe čoho človek danej informácii verí, aké má argumenty a dôkazy, prečo je to pre neho dôležité. Potom môžeme citlivo poukazovať na medzery v argumentácii, nedostatok dôkazov, fakty a podobne. Dezinformácie sú úspešné, lebo cielene manipulujú s emóciami ľudí, najmä so strachom a hnevom. Preto je dôležité diskusiu viesť čo najviac fakticky, neútočiť a nezosmiešňovať.
Výskum tiež ukazuje, že efektívny spôsob, ako sa brániť pred dezinformáciami, je poskytnúť ľuďom protiargumenty ešte pred tým, než sú vystavení dezinformácii či konšpiračnej teórii. Znie to náročne, ale vzhľadom na to, že konšpiračné teórie sa vynárajú vždy, keď nejaká situácia otrasie spoločnosťou, a veľmi často sa opakujú, je potrebné aktívne komunikovať fakty ešte skôr, než sa vynoria dezinformácie. Je to podobný princíp ako s očkovaním. Tiež to však poukazuje na dôležitosť kultivácie kritického myslenia už od detstva, aby ľudia vedeli odlišovať hodnoverné a nedôveryhodné informácie, aby vedeli hodnotiť kvalitu dôkazov a argumentov a podobne, pretože naprávať škody, keď už človek podľahne škodlivej dezinformácii, je náročnejšie než prevencia.
Čomu by sme sa v takejto komunikácii určite mali vyhnúť, aby sme nedosiahli opačný efekt, teda to, že človeka len utvrdíme v jeho presvedčení?
Na každého funguje niečo iné, ale určite by sme sa mali vyhnúť zosmiešňovaniu a útočeniu. Napríklad jeden výskum internetovej komunikácie poukázal na to, že do veľkej miery atmosféru diskusie pod príspevkom ovplyvňuje práve prvý komentár – keď je agresívny, celá nasledujúca diskusia má tendenciu deteriorovať, teda uberať sa k čoraz väčšej agresivite. V jednom experimente napríklad poukázali na to, že ak do nenávistných diskusných skupín infiltrovali botov (internetových robotov) s profilom belochov, ktorí sa aktívne vymedzovali voči rasistickým komentárom (napr. „Hej, kámo, mysli na to, že sú to tiež ľudia, ktorým ubližuje, keď používaš takýto slovník“), tak to dramaticky znížilo počet nenávistných rasistických komentárov v skupine. Tu si môžeme všimnúť, že menšiny sa zastal príslušník väčšiny, komentár mal za cieľ zvýšiť empatiu a neútočil osobne na autora výroku.
Predstavme si teda konkrétnu situáciu, že som adminom facebookovej stránky a pod niektorým z postov sa mi rozbehne diskusia, ktorá veľmi rýchlo prestane byť konštruktívna a začnú v nej padať dezinformácie miešané s nenávistnými komentármi. Čo by ste ako psychologička odporúčali, ak nechcem stratiť tú mlčiacu nerozhodnutú väčšinu, ktorá diskusiu sleduje? Reagovať zdržanlivo na každý jeden z nich, hoci tým riskujem nekonečnú debatu? Nechať to tak, i keď si z toho náhodný „okoloidúci“ môže odniesť práve ten nezmyselný argument? Alebo nenávistné komentáre zmazať, čo môže vyvolať dojem, že ako cenzor mažem komentáre, ktoré mi názorovo nevyhovujú?
Ako som spomenula pri experimente s kooperatívnymi botmi, je potrebné kultivovať diskusiu, to znamená, aktívne sa vymedzovať voči urážlivému, dehonestujúcemu a agresívnemu slovníku. Tým nastavujeme normy diskusie – že sme ochotní diskutovať o myšlienkach, ale za podmienok, ktoré nebudú pre nikoho urážlivé.
Čo ak v diskusii narazím na naozaj zarytého nadšenca dezinformačnej scény? Má zmysel s ním viesť debatu na túto tému?
Ako optimista verím, že aj zarytý nadšenec dezinformačnej scény môže prísť na to, že sa mýli, no je pravda, že vynaložená námaha a frustrácia nám nie vždy za to stoja. Človek by si mal vyberať, na čo je ochotný vynakladať energiu, preto chápem rezignáciu na diskusiu so zarytými nadšencami dezinfoscény.
Z prieskumu SAV na prelome januára a februára vyplynulo, že sa proti koronavírusu nechá zaočkovať len 40 % ľudí. Ako komunikovať s človekom, ktorý sa nechce očkovať a verí, že vakcínou sa mu do tela dostanú nebezpečné látky a pod.? Čo by sme mali mať na pamäti?
Rôzne výskumy z poslednej doby prišli k rôznym číslam – aj v závislosti od konkrétnej formulácie otázky. Treba si uvedomiť, že ľudí, ktorí sú radikálne proti očkovaniu, je relatívna menšina. Komunikáciu treba zacieliť na zhruba 40 – 60 % ľudí, ktorí sa zatiaľ nerozhodli, majú obavy alebo váhajú. V prieskumoch vystupujú proti očkovaniu, ale ako sa ľudia nakoniec zachovajú, závisí aj od mnohých ďalších faktorov. Napríklad od toho, že očkovanie pravdepodobne umožní ľahší návrat „do normálu“, k cestovaniu a podobne, hoci treba zdôrazňovať aj to, že ani očkovanie nezaručuje úplný návrat k životu, ako ho poznáme pred pandémiou, ale to je súčasť zmien, s ktorými sa treba vyrovnať. V komunikácii je teda opäť dôležité najskôr zistiť, čo vedie človeka k odmietaniu očkovania, rozprávať sa s ním o jeho obavách a poskytovať mu potrebné informácie. Niekoho možno viac presvedčia pragmatické argumenty a prísľuby výhod, iného zas dôraz na kolektívnu zodpovednosť. Ak sa niekto obáva nebezpečných látok, môžeme mu poskytnúť informácie o obsahu látok vo vakcíne v kontexte s tým, aké látky si dávame do tela bežne.
Aké otázky by si každý z nás mal položiť predtým, než sa rozhodne šíriť nejakú informáciu?
Často ako odborníci odporúčame, aby si ľudia overili, či je informácia pravdivá a či pochádza zo spoľahlivého zdroja, ale ľudia najčastejšie zdieľajú informácie, ktoré sú v súlade s ich presvedčením a necítia potrebu si ich overovať. Celkom užitočný môže byť tzv. Sokratov test troch otázok, ktoré si položíme predtým, než niečo zdieľame: 1) Sme si istí, že daná informácia je pravdivá? 2) Je daná informácia dobrá? 3) Bude to, čo chcem zdieľať, niekomu užitočné? Často sa ukáže, že veľké množstvo vecí, ktoré by sme zdieľali, sú vlastne neoverené senzácie, ktoré nie sú ani užitočné a šíria skôr negatívne emócie. Je na každom z nás, či chceme k šíreniu takýchto správ prispievať.
doc. PaedDr. Vladimíra Kurincová Čavojová, PhD.
V r. 2003 úspešne ukončila štúdium učiteľstva psychológie a anglického jazyka a literatúry na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde následne absolvovala aj doktorandské štúdium. Od r. 2009 pôsobí v Centre spoločenských a psychologických vied SAV, s ktorým Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK úzko spolupracuje na spoločnom doktorandskom štúdiu v programe sociálna a pracovná psychológia. V r. 2018 sa habilitovala v odbore pedagogická, poradenská a školská psychológia. V súčasnosti sa vo svojej vedeckovýskumnej práci venuje problematike kognitívnych omylov a tomu, ako spoločnosť prijíma a rozlišuje dezinformácie, mýty a fakty.
Alexandra Kuliková