SK
EN
Nafotil okupáciu okolo univerzity. Neskôr si ho podala ŠtB
V archíve Ústavu pamäti národa sme našli unikátne snímky, ktoré zachytávajú situáciu v augustových dňoch 1968 v okolí našej univerzity. Aký je ich príbeh?
Najznámejšie fotografie okupácie Československa v r. 1968 sú spred budovy UK na Šafárikovom námestí. Záber Ladislava Bielika na Emila Galla s odhalenou hruďou pred sovietskym tankom doslova obletel svet. V archíve Ústavu pamäti národa sme však našli aj ďalšie snímky, ktoré zachytili situáciu v osudných augustových dňoch v okolí našej univerzity.
Sovietsky vojak sa díva z tanku, vyzerá ako dieťa, ktoré netuší, čo sa deje. Mladí ľudia pochodujú Špitálskou a Štúrovou ulicou, v rukách zástavy, slovenský znak, v tvárach odhodlanie, rozhorčenie, hnev. Narýchlo zhotovený plagát v azbuke posiela okupantov domov. Na rozdiel od slávneho ukrajinského „pozdravu“ ruským agresorom z februára 2022 to robí slušne: „Iďte domoj! Okupanti!“
Zábery nafotil Ján Blanár, ktorý mal v čase vpádu okupačných vojsk 24 rokov. Pracoval ako premietač v kine, rád fotografoval, nakrúcal a občas aj písal do novín. Plánoval sa prihlásiť na Filozofickú fakultu UK na žurnalistiku. K fotografovaniu a filmovaniu mal blízko, jeho otec pracoval ako kameraman v bratislavskom štúdiu Československej televízie. Tanky v uliciach a reakcie obyvateľov zachytával hneď od začiatku. „Ráno 21. augusta 1968 dozvedel som sa z prejavu československého prezidenta, vysielaného rozhlasom, že naša republika bola obsadená spojeneckými vojskami a že tieto vojská do ČSSR nik nepozval. Pod týmto vplyvom vzal som z domu aparát a filmovaciu kameru, ktorú vlastním spoločne s otcom a vyšiel som do bratislavských ulíc s úmyslom zachytiť na filmový pás, resp. fotografické snímky čo najviac záberov z udalostí... Bol som konkrétne pred Univerzitou Komenského, pred budovou Čs. rozhlasu, na námestí SNP, pred budovou SNR a na iných miestach.“
Skrytá kamera
Dokumentovanie okupácie nebolo bez rizika, Ján musel byť ostražitý a fotoaparát a kameru sa snažil používať nenápadne. „Vzhľadom k tomu, že pri filmovaní bol som jedným sovietskym dôstojníkom prenasledovaný so zbraňou v ruke a tiež, že niektorým kameramanom bola zobratá kamera, resp. že jeden známy kameraman bol pri nakrúcaní fyzicky napadnutý zo strany príslušníkov spojeneckých vojsk, prevádzal som filmovanie skrytou kamerou, ktorú som mal umiestenú v prispôsobenom košíku.“
Informoval Západ
Materiál, ktorý zachytil, nosil do laboratórií Československej televízie, odkiaľ sa ho zamestnanci snažili dostať do zahraničia, najmä do Viedne, aby informovali svet o tom, čo sa v Československu skutočne deje. Aj zábery Jána Blanára sa dostali von prostredníctvom rakúskych turistov alebo ľudí, ktorí sa bezprostredne po okupácii rozhodli odísť za hranice. Niektoré jeho fotografie vyvolali na veľký formát a rozvešali ich po meste. „Na jednom ide o plačúcu ženu s dieťaťom a na druhom zase o mŕtvolu zastreleného lodného kapitána Holíka.“ Meno Jána Holíka, otca 4 detí, je na pamätnej tabuli na budove UK na Šafárikovom námestí, spolu s menami Danky Košanovej a Stanislava Siváka. Všetci traja boli zastrelení priamo pred budovou.
Výsluch na ŠtB
Citované spomienky Jána Blanára na augustové dni nepochádzajú z jeho pamätí alebo rozprávania, ale z výsluchu, ktorému ho podrobila Štátna bezpečnosť. Záznam sme tiež našli v archíve Ústavu pamäti národa v Bratislave. Na Jána Blanára sa ŠtB zamerala koncom roku 1968. Mladý kameraman a fotograf sa totiž krátko po invázii tiež rozhodol odísť do zahraničia. Najprv bol vo Viedni a neskôr odcestoval do Mníchova, kde sa mu vďaka kontaktom na filmárov a televíznych redaktorov podarilo získať prácu v bavorskej televízii. Nakrútil pre nich dokumentárny film a dostal ponuku nastúpiť na stáž. Podľa záznamu vo výpovedi sa mal v bavorskej televízii „zdokonaliť v problematike trikovej filmovej techniky, s tým, že by sa po návrate do ČSSR zamestnal v novovybudovanom štúdiu Čs. televízie v Bratislave.“
Výlet do Brna
Povolenie na pobyt v zahraničí mal však len na tri mesiace, a tak sa 14. novembra 1968 vrátil do Bratislavy, aby si vybavil legálne predĺženie. Kým čakal na vycestovacie doklady, urobil si výlet do Brna, kde práve prebiehal štrajk študentov, ktorí nesúhlasili s postupnou „normalizáciou“ pomerov v Československu. V Jánovi sa zrejme ozvala reportérska povaha – vybral sa medzi študentov, chcel fotografovať dianie, žiadal študentmi vydávané materiály. Argumentoval tým, že má kontakty v Rakúsku a Nemecku a oboznámi Západ s tým, čo sa deje. Vedúcim štrajku sa však zdal podozrivý, tak sa s ním veľmi nebavili. Fotografovať v budove nedovolili, získal len nejaké rezolúcie a študentské vyhlásenia. Zjavne sa však medzi nimi našiel „donášač“, ktorý o Slovákovi v Brne s nemeckým oblečením informoval bezpečnosť. Výsledkom boli nielen výsluchy viacerých študentov v Brne, ale aj Jánových rodičov a jeho priateľky Daniely v Bratislave. Vypočúvali dokonca aj jeho bývalého vedúceho z kina Metropol, kde Ján pred inváziou pracoval.
Zadržané negatívy
Nakoniec 5. decembra 1968 predvolali na celodenný výsluch aj samotného Jána. Podrobne sa ho vypytovali na jeho návštevu v Brne, okolnosti vycestovania na Západ, jeho prácu, kontakty a fotografické aktivity z dní okupácie. Vzali mu tiež tri filmy so zábermi z 21. augusta 1968, ktoré uňho našli. „Časť negatívov som odovzdal do Čs. televízie, časť negatívov som si pri svojom odchode do Rakúska a NSR vzal so sebou ... pretože to bola moja autorská práca z poslednej doby a dotýkala sa bezprostredne toho, prečo som vlastne do Rakúska cestoval,“ uviedol na výsluchu.
Eštebáci negatívy vyvolali, fotografie zoradili do samostatného albumu, ktorý založili do spisu „Filozof“, ktorý na Jána Blanára zaviedli. Pedantný príslušník ŠtB do spisu vložil aj podrobný opis Jánovej kamery, fotoaparátu a tiež košíka, v ktorom skrýval kameru pri nakrúcaní okupácie „Kamera 16 mm, dámsky košík, zospodu mal spúšťacie zariadenie, z pravej strany objektív, z ľavej snímacie zariadenie...Na vrchu mal položený šátek, ktorý mu tlmil zvuk kamery pri práci. Veľkosť košíka bola asi 30 cm a hĺbka tak veľká ako kamera. Kameru mal od svojho otca, táto je amatérsky zhotovená.“
Pomery prelomu rokov 1968 – 1969 boli však predsa len ešte uvoľnenejšie, a tak voči Jánovi bezpečnosť nezačala za jeho aktivity v Brne ani za fotografovanie okupácie trestné stíhanie. Dokonca mu zadržané negatívy začiatkom januára 1969 vrátili. Dostal aj pas a povolenia na legálne vycestovanie na ročnú stáž do Mníchova.
Emigrácia
Ján Blanár sa do vlasti už nevrátil. V spise „Filozof“ sa nachádza dokument o tom, že v r. 1972 bol už on aj jeho priateľka Daniela vedení ako „emigranti“, obvinení z trestného činu opustenia republiky. Normalizácia v priebehu r. 1969 tvrdo dopadla na obyvateľov Československa a Ján si zrejme dobre uvedomil, že ako človek, ktorý dokumentoval pravú tvár „bratskej pomoci“ Sovietov a dokonca o nej informoval Západ, by čelil po návrate prenasledovaniu. Zaradil sa medzi 70 tisíc obyvateľov Československa, ktorých okupácia vyhnala z vlasti. Slovensko pripravila o kreatívneho mladého človeka, ktorý svoj talent nemohol rozvinúť doma. Zostal nám tu len spis ŠtB a v ňom unikátne fotografie z osudného dňa invázie.
Barbora Tancerová
Zdroj: Archív ÚPN Bratislava, fond KS ZNB S ŠtB Bratislava, BA-T, a. č. 1467.
Autora fotografií Jána Blanára a jeho rodinu sme sa pokúsili kontaktovať, avšak nepodarilo sa nám ich vypátrať.