SK
EN
Uplynulo 55 rokov od hladovky študentov UK. Malo to význam, postaviť sa na stranu dobra, hovorí účastník
Vestibul budovy UK na Šafárikovom námestí sa pred 55 rokmi stal miestom ojedinelého protestu študentov a študentiek univerzity. Na znak spolupatričnosti s činom Jana Palacha, študenta Univerzity Karlovej, ktorý sa 16. januára 1969 upálil v Prahe, držali od 20. do 25. januára 1969 hladovku. “Keď sa túto udalosť dnes spomínam, nevybavuje sa mi hlad alebo fyzické nepohodlie. V pamäti mi zostali úplne iné momenty,” hovorí účastník hladovky Vladimír Segeš.
Keď sa 16. januára 1969 na Václavskom námestí upálil študent filozofie Jan Palach, Československom to otriaslo. Jan Palach celej krajine ukázal, že stav, ku ktorému sa spoločnosť otáča po okupácii sovietskymi vojskami v Auguste 1968, nie je v poriadku. Po krátkom závane slobody počas mesiacov Pražskej jari v r. 1968 sa na jeseň začalo s obmedzovaním slobody prejavu, cestovania, zhromažďovania, znovu sa zaviedla cenzúra, vedenie štátu a jemu podriadené bezpečnostné zložky podľa diktátu z Moskvy nastoľovali tzv. „normálne pomery.“ Prešlo len pár mesiacov a z vpádu okupačných vojsk sa stávala „bratská pomoc,“ vlastizradcovia, ktorí pozvali okupantov do krajiny, sa ocitli vo významných funkciách, osobnosti Pražskej jari začali byť odsúvaní na druhú koľaj. Vysokoškolskí študenti patrili k tým, ktorí sa nemienili len tak ľahko vzdať nadobudnutých slobôd. Pri rôznych príležitostiach počas celej jesene r. 1968 vznikali študentské protesty, napríklad 28. októbra pri 50. výročí vzniku Československa, 7. novembra na výročie októbrovej revolúcie (VOSR) alebo 17. novembra pri príležitostí Dňa študentstva. Ako čas plynul, čoraz viac bolo zrejmé, že v krajine, kde sú umiestnené tanky okupantov, bude veľmi ťažké zvrátiť pomery. Nastupovala skepsa, beznádej, dezilúzia.
Potreba vyjadriť úctu
V tejto atmosfére sa Jan Palach svojím upálením pokúsil vyburcovať verejnosť. Zanechal list na rozlúčku, v ktorom sa označil za „prvú pochodeň.“ Na následky popálenín zomrel v nedeľu 19. januára. Jeho smrť šokovala celé Československo. Okamžite sa začali aj protesty a zhromaždenia vysokoškolákov. V Bratislave sa skupinka študentov a študentiek rozhodla začať hladovku. Historik, docent Vladimír Segeš bol vtedy študentom prvého ročníka histórie a archívnictva na Filozofickej fakulte UK. „O rozhodnutí začať hladovku som sa dozvedel od kamaráta Gusta Dobrovodského hneď v pondelok 20. januára. Býval som blízko od školy, zabehol som si domov pre spacák a teplejšie veci a vrátil som sa pred hlavnú budovou UK na Šafárikovom námestí,” spomína, ako to celé začalo. Skupina mladých sa sformovala spontánne, nikto ich neorganizoval. Mnohí sa navzájom vôbec nepoznali, všetkých však spojila rovnaká motivácia. „Vyjadriť úctu k činu Jana Palacha. Tento čin bol v Európe niečím úplne nezvyčajným, dovtedy sme o niečom takom počuli len z Vietnamu, kde sa upaľovali budhistickí mnísi. Zasiahlo nás taktiež to, že to bol študent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, cítili sme s ním spolupatričnosť,” hovorí Vladimír Segeš. K skupinke sa v utorok pridali ďalší, ako posledný prišiel v stredu rovno z Prahy stredoškolák Oleg Tatarka. Nakoniec ich bolo 19.
Protest na akademickej pôde
Hladovkári v prvý deň protestovali vonku pred budovou na schodoch a na noc sa pred januárovým mrazom presunuli do budovy a prespali v posluchárni č. 12. V ďalšie dni však už sedeli vo vestibule, čo malo svoj dôvod. „Už neviem, či štátna či verejná bezpečnosť totiž prišla za vtedajším rektorom profesorom Bohuslavom Cambelom, a žiadali ho, aby nás dal vykázať z budovy. Musím povedať, že sa vtedy zachoval veľmi čestne. Dal si zavolať Stana Filla, ktorý bol nepísaným „hovorcom” našej skupiny, a pred ním tým policajtom povedal, že toto je akademická pôda a tá patrí študentom. A že pokiaľ on bude rektorom, študenti si na tejto univerzite môžu robiť, čo uznajú za vhodné. Ale aj preto sme potom už cez deň nechodievali von z budovy na schody, ale zostávali sme vo vestibule, lebo sme sa obávali, že policajti by si to mohli vyhodnotiť, že schody už nepatria k univerzite a zakročiť proti nám,” hovorí Vladimír Segeš.
Len čaj a voda
Študenti sedeli na zemi pri stene napravo od vchodu. V celom vestibule, na schodoch a stĺpoch budovy sa objavovali rôzne plagáty, vyhlásenia, ale napríklad aj básne venované Janovi Palachovi. Aby predišli zverejňovaniu rôznych pochybných textov, hladovkári sa dohodli s vedením Zväzu vysokoškolákov Slovenska, že v hale UK môžu visieť len tie plagáty a tlačivá, ktoré budú mať pečiatku zväzu. Už v prvý večer hladovkárov tiež navštívil filmový štáb s kamerou, pýtali sa na ich motiváciu. Film neskôr premietali v rámci filmových žurnálov. Chodilo na nimi tiež množstvo ľudí. Väčšina im prejavovala podporu a oceňovali ich odhodlanie. Ale chodili aj rôzni provokatéri. „Prišli, postavili sa pred nás a hovorili nám, že to len tak hráme, že hladujeme. Že určite niečo jeme. Ale jediné, čo sme dali do úst, bol čaj a voda. A chodili za nami aj eštebáci, ktorí nás monitorovali.” Čas trávili čítaním novín a vzájomnými rozhovormi. Zážitok z tohto spontánneho spoločenstva rôznorodých ľudí, ktorých spojil spoločný motív, je niečo, čo Vladimírovi Segešovi utkvelo v pamäti viac ako hlad. „Viedli sme také naozaj ľudské rozhovory. Boli sme rozdielni, vekovo a neraz aj názorovo, boli tam ľudia z rôznych ročníkov, z rôznych fakúlt. Stano Filla, študent psychológie, mal medzi nami prirodzenú autoritu. Gusto Dobrovodský, sociológ, bol skvelý človek, spontánny, charakterný, a vždy invenčný. Veľmi rád spomínam na kolegu z archívnictva, už dávnejšie nebohého Mira Hyska, na Doda Lietavca, ktorého som poznal už predtým zo strednej školy, alebo Janku Plichtovú, tú som poznal z našej štvrte 500 bytov. Skamarátil som sa s Ivanom Kormanom, aj ten už je nebohý, ako napokon mnohí ďalší. Bola tam Dorka Šebestová, zlatá duša. Vôbec, veľmi som obdivoval všetky dievčatá, ako to znášali, my chlapci sme to predsa len mali jednoduchšie. Nikdy nezabudnem tiež na jednu staršiu pani, ktorá bývala neďaleko na Suvorovovej ulici, dnes je to Dobrovičova, ktorá nám v prvý deň podvečer doniesla teplý čaj. Povedala nám, že si máme k nej prísť každý deň. Potom som u nej párkrát po ten čaj aj bol,” spomína Vladimír Segeš.
Smútočná tryzna
Skupinka počas hladovky nevydala nijaké vlastné vyhlásenie, ani nesformulovala nejaké požiadavky. Nemali vopred ani žiadny plán, ako dlho budú hladovať. Udalosti však akosi prirodzene vyvrcholili v sobotu 25. januára 1969, kedy sa v Prahe konal pohreb Jana Palacha. Bratislavskí vysokoškoláci zvolali smútočný pochod mestom. Zavŕšiť sa mal pri Univerzite Komenského. Hladovkári vo vestibule vyrobili katafalk s Palachovou fotografiou a štyria sa pri ňom striedali ako čestná stráž. Vonku na schodoch vždy jeden z nich stál s veľkou československou vlajkou. „Bola dosť ťažká a na šiesty deň hladovky sme už boli unavení, ale napriek tomu sme sa striedali. Dodnes mám pred očami drobnú Marienku Rovnú, ako tam stojí s tou veľkou vlajkou – to bolo dojemné, nikdy na to nezabudnem,” spomína V. Segeš. Smútočnú tryznu už dôkladne monitorovala bezpečnosť. Celé Šafárikovo námestie bolo obsadené, stáli tam stovky policajtov a milicionárov, cesty boli zablokované autobusmi, ktorými ich nazvážali. „Do toho sa stále ozývalo z megafónu: „Tu veliteľ bezpečnosti, občania, študenti, rozíďte sa! Opakujem, rozíďte sa!“ Bolo to v tom mrazivom počasí a atmosfére priam desivé, lebo sme netušili, aké majú pokyny, či nezakročia na nás a na dav obuškami či zbraňami. Samozrejme, nikto sa nerozišiel, ľudia sa správali disciplinovane, pokojne a v pietnom tichu prichádzali od Štúrovej ulice, vošli hlavným vchodom do vestibulu univerzity, prešli okolo katafalku a bočnými dverami vychádzali von,” opisuje udalosti Vladimír Segeš.
Roky lámania charakterov
Po smútočnom pochode sa rozišli aj hladovkári. Vladimír Segeš mal celý čas pri sebe útlu knižku, novelu Jána Johanidesa s názvom Nie. Do nej sa mu všetci spoluhladovkári podpísali. Mnohých z nich už po hladovke nikdy nevidel, s inými naopak udržiaval kontakt. Mať punc hladovkára znamenalo mať problémy s komunistickým normalizačným režimom. Postihy pre nich boli rôzne. Stana Fillu počas previerok v roku 1970 vylúčili zo štúdia, Gustovi Dobrovodskému síce školu dovolili skončiť, ale kvôli “čiernemu bodu” v kádrovom profile robil sociológa len takpovediac externe, pracoval celý život v kotolni ako kurič. Iní sa postihom vyhli, vďaka intervencii známych či príbuzných na vplyvných miestach, alebo mali šťastie na charakterných ľudí. Podľa Vladimíra Segeša boli roky komunistickej „normalizácie” obdobím „abnormalizácie“, kedy sa k moci predrali bezcharakterní ľudia a karieristi. Oponentov síce už nezatvárali, ale režim im lámal charaktery. „Videl som, ako sa charaktery menili, medzi pedagógmi, ale aj medzi študentami. Počas hladovky nás mnohí naši pedagógovia z katedry histórie chodili povzbudzovať a zostali čestní a charakterní aj potom, hoci mnohí mali postihy – docentka Herta Tkadlečková mala napríklad zarazený kariérny postup. Docent, neskôr profesor Jozef Novák aj počas normalizácie na prednáškach dal pred študentami vždy najavo, čo si myslí. Ale medzi pedagógmi i študentmi boli aj skutoční karieristi a kriváci, ktorí škodili, nebudem ich tu menovať, aj tak sú už zväčša mŕtvi. Viacerí zo študentov, ktorí nás počas hladovky potľapkávali, potom obrátili kabáty a boli veľkými funkcionármi Socialistického zväzu mládeže. Ale na druhej strane, aj ja som do SZM neskôr vstúpil,“ hovorí.
Postaviť sa silám zla
Študenti a študentky Univerzity Komenského patrili v jej 105 ročných dejinách často k tým, ktorí sa nebáli postaviť proti bezpráviu v spoločnosti. V rôznych obdobiach organizovali protesty, pochody, diskusie, vydávali vyhlásenia, v Novembri 1989 niekoľko týždňov štrajkovali. K takému radikálnemu protestu, ako bola hladovka v januári 1969, však v dejinách univerzity došlo len raz. Pritom sa na ňu takmer zabudlo. Súviselo to aj s tým, že komunistický režim sa 20 rokov všemožne snažil vytesniť z pamäti spoločnosti Jana Palacha a jeho čin. Hoci skupinka 19 mladých nedokázala zvrátiť spoločenské pomery, Vladimír Segeš hovorí, že protest nebol zbytočný. Nikdy neoľutoval, že sa hladovky zúčastnil a tento čin môže byť podľa neho posolstvom každej generácii študentov. „Malo to význam. Ukázali sme, na ktorej strane stojíme. Ak to mám povedať trochu nadnesene, v dejinách existujú sily dobra a sily zla. V istých zlomových okamihoch sa treba postaviť na stranu dobra proti silám zla, aj keď dobro spravidla nevíťazí.”
Barbora Tancerová
Tá kvetina voňala benzínom
a nedala sa odtrhnúť od tejto zeme
a tak tu ležíme
čakajúc
kým nás vysuší slnko
kým NIEKTO
NIEKDE
NIEČO ...
Báseň Gusta Dobrovodského, ktorá počas hladovky v januári 1969 visela na plagáte vo vestibule UK, ktorá sa zachovala v archíve Vladimíra Segeša. „Odzrkadľoval pocity viacerých z nás. Text som si odpísal, doteraz nebol nikdy publikovaný.“
Abecedný zoznam účastníkov študentskej hladovky po smrti Jana Palacha v januári 1969
Milan Adamčiak, hudobná veda, FiF UK
Miroslav Babušek, Právnická fakulta UK
Gusto Dobrovodský, sociológia, FiF UK
Peter Dobrovodský, biológia, PriF UK
Stanislav Filla (uvádzaný aj ako Fila), psychológia, FiF UK
Zlatica Grznárová, FiF UK Peter Hysko, historické vedy – archívnictvo, FiF UK
Jozef Lietavec, psychológia, FiF UK
Ivan Korman, novinárstvo, FiF UK
Jan Kovář, hudobná veda, FiF UK
Fedor Lajda, Právnická fakulta UK
Mária Rovná-Michalková, psychológia, FiF UK
Jana Plichtová, psychológia, FiF UK
Bohumil Slezák, Právnická fakulta UK
Vladimír Segeš, historické vedy – archívnictvo FiF UK
Dora Šimeková-Šebestová, angličtina – arabčina, FiF UK
Eva Šimová psychológia, FiF UK
Oleg Tatarka, stredoškolák
Dana Viestová, novinárstvo, FiF UK
Zoznam bol zostavený podľa spomienok a záznamu V. Segeša
Doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD., je vojenský historik. Vyštudoval históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte UK a na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Ako prvák bol v r. 1969 účastníkom hladovky študentov UK po smrti Jana Palacha. Je dlhoročným pracovníkom Vojenského historického ústavu, prednášal na Univerzite Komenského a Trnavskej univerzite, bol dlhoročným šéfredaktorom časopisov Historická revue a História. Je autorom množstva publikácií z vojenských dejín, z dejín Slovenska či Bratislavy. Na UK doteraz prednáša na Univerzite tretieho