SK
EN
UKRAJINSKÍ EMIGRANTI K NÁM PRICHÁDZALI AJ PRED STO ROKMI
Súčasná vlna utečencov z Ukrajiny na našom území nie je prvá. Československo už jednu zažilo krátko po svojom vzniku v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Už pred 100 rokmi vznikol v Bratislave prvý ukrajinský spolok, ukrajinskí študenti študovali za prvej ČSR aj na novozaloženej Univerzite Komenského a na internáte Lafranconi mali svoj spolok. Pre Našu univerzitu sa o výsledky svojho dlhoročného výskum v slovenských, českých, ruských a ukrajinských archívoch podelila docentka Ľubica Harbuľová z Prešovskej univerzity v Prešove, odborníčka na dejiny politickej emigrácie z Ruska v Československu medzi dvoma svetovými vojnami.
Prečo došlo pred vyše sto rokmi k vlne emigrácie z územia bývalého cárskeho Ruska?
Dôvodom boli udalosti prvej svetovej vojny, pád cárizmu a nástup boľševickej moci v Rusku. Prvá svetová vojna radikalizovala vnútropolitický vývoj v celej východnej Európe. Na území Ukrajiny sa aktivizovalo ukrajinské národné hnutie, ktoré pod vplyvom pádu cárizmu v Rusku vo februári 1917 a následných udalostí sa začalo konsolidovať a formulovať svoje politické ciele. V januári 1918 vyústil tento vývoj do vyhlásenia nezávislej Ukrajinskej národnej republiky, ktorá si svoju samostatnosť udržala dva roky. Ukončenie jej existencie spôsobilo odchody tisícov Ukrajincov do emigrácie. Bádatelia udávajú, že z Ukrajiny v tomto období odišlo viac ako 100 000 ľudí.
Kam predovšetkým mierili?
Spočiatku najmä cez pobaltské štáty a Poľsko do Nemecka. Po páde Krymu, v jeseni 1921, sa hlavným smerom odchodu emigrantov stalo Turecko a odtiaľ smerovali do Juhoslávie, Bulharska a po Dunaji do Československa a potom ďalej do západnej Európy, predovšetkým do Francúzska, ktoré sa po roku 1923 stalo hlavným centrom emigrantov z Ruska na celé medzivojnové obdobie.
Aké bolo prijatie emigrantov v Československu?
Medzivojnové Československo poskytlo pomoc a útočisko tisícom emigrantov z bývalého Ruska. Od júna 1921 fungovala rozsiahla humanitárna a podporná akcia pod názvom Ruská pomocná akcia. V rámci nej československá vláda umožnila vytváranie aj ukrajinských emigrantských organizácií a inštitúcií. Vďaka tomu sa v Československu vytvoril celý rad ukrajinských vedeckých, školských, odborných a kultúrnych organizácií, ústavov a spoločností ako napríklad Ukrajinský akademický komitét v Prahe, Ukrajinská slobodná univerzita v Prahe, Ukrajinská hospodárska akadémia v Poděbradoch a ďalšie. V Prahe sa usadili poprední predstavitelia ukrajinskej inteligencie – O. Kolessa, S. Dnistrjanskyj, D. Čyževskyj, S. Dorošenko, I. Pankevyč, I. Horbačevskyj a ďalší.
Boli ukrajinskí emigranti aj v Bratislave?
Áno, časť ukrajinských emigrantov našla nový domov aj na Slovensku. Prichádzali od jesene roku 1921. Starostlivosťou o ukrajinských emigrantov bola poverená bratislavská pobočka Ukrajinského spoločenského výboru, založená v roku 1921. Výbor zriadil v Bratislave a v Žiline nocľahárne, v ktorých bola poskytovaná nevyhnutná materiálna a sociálna pomoc i zdravotnícka starostlivosť. Pobočka zabezpečovala nevyhnutné doklady a vybavovala aj ďalšie administratívne záležitosti súvisiace so získaním povolenia k pobytu na území Slovenska. Bratislavská pobočka Ukrajinského spoločenského výboru úzko spolupracovala s Československým Červeným krížom, ktorý poskytoval emigrantom nevyhnutnú zdravotnícku starostlivosť. Napríklad v roku 1923 Československý Červený kríž zabezpečil pre 32 ukrajinských študentov dvojmesačný liečebný pobyt v Bojniciach, kde sa liečili z tuberkulózy. Početnejšie skupiny ukrajinských emigrantov žili v Bratislave a v Košiciach, v menších počtoch aj v ďalších slovenských mestách a dedinách, predovšetkým v oblasti severovýchodného Slovenska, ktoré im bolo jazykovo najbližšie.
Univerzita Komenského fungovala vtedy len krátko. Našli ste záznamy o tom, že by na nej študovali nejakí Ukrajinci?
Ukrajinskí študenti – emigranti mohli po príchode do Československa pokračovať v štúdiu na ukrajinských vzdelávacích ustanovizniach, ktoré boli zriadené v rámci Ruskej pomocnej akcie, alebo mohli začať študovať na českých a slovenských školách. V roku 1925 Komitét pre umožnenie štúdia ukrajinských študentov v ČSR podporoval 1 361 ukrajinských študentov, z toho v Bratislave na Univerzite Komenského ich bolo len osem. Ich počet sa však postupne zvýšil, zo zachovaných údajov vyplýva, že začiatkom 30. rokov 20. storočia ich v Bratislave študovalo 16 až 20. Išlo o poslucháčov filozofickej, lekárskej a právnickej fakulty. V roku 1932 vznikol Spolok ukrajinských katolíckych študentov, ktorý usporadúval rôzne prednášky, večierky či divadelné predstavenia. Ich aktivity sa odohrávali hlavne v internáte Lafranconi, kde väčšina členov spolku bývala. Pri spolku pracoval spevácky zbor, ktorý zabezpečoval kultúrny program takmer na všetkých podujatiach ukrajinskej emigrantskej kolónie v Bratislave.
Ako prebiehalo začleňovanie Ukrajincov do života v predvojnovom ČSR?
Ukrajinskú emigrantskú komunitu na Slovensku tvorili spočiatku predovšetkým robotníci, roľníci, čiastočne študenti. Začiatkom 30. rokov 20. storočia na Slovensko prišla početnejšia skupina ukrajinskej technickej inteligencie, absolventov Ukrajinskej hospodárskej akadémie v Poděbradoch, ktorí sa podieľali na rozvoji niektorých odvetí slovenského priemyslu a ich podiel nájdeme aj pri projektovaní slovenských ciest a železníc. Z technickej inteligencie možno spomenúť inžinierov, ako E. Naumenko, J. Ivantyšyn, M. Močarnyj, alebo poľnohospodárskych odborníkov S. Zerkaľa, H. Chomkoviča alebo L. Mosendzu, ktorý bol aj známym ukrajinským básnikom a prozaikom. Slovenskí obyvatelia prichádzali do kontaktu tiež s ukrajinskými lekármi, ktorí poskytovali zdravotnú starostlivosť v tých najodľahlejších častiach Slovenska. V dedinách severovýchodného Slovenska dodnes spomínajú na ukrajinských emigrantov – učiteľov, ktorí tu v medzivojnovom období pôsobili.
Snažili sa emigranti zostať navzájom v kontakte?
Samozrejme. Komunitu emigrantov stmeľovali ukrajinské emigrantské spolky, v Bratislave v medzivojnovom období ich pôsobilo deväť. Prvý, Ukrajinská kolónia, bol založený v roku 1922. K podporným aktivitám spolkov patrilo napríklad umiestňovanie nezamestnaných do práce, hmotné podpory pre členov spolku, poskytovanie štipendií pre študentov. Rozmanité boli aj kultúrne aktivity – večierky, plesy, odborné prednášky, kurzy tanca, slávnostné akadémie pri príležitosti rôznych výročí viažucich sa k ukrajinskej histórii, napríklad na počesť vyhlásenia Ukrajinskej národnej republiky.
Aké boli ich osudy počas slovenského štátu a neskôr po druhej svetovej vojne? Nemuseli sa obávať perzekúcií zo strany NKVD?
Časť spolkov roku 1939 ukončila svoju činnosť, predovšetkým z finančných dôvodov, ale napríklad Spolok ukrajinských inžinierov a technikov pokračoval vo svojej činnosti aj v rokoch vojny, približne do roku 1943 – 1944. Pred koncom vojny na jar 1945 časť emigrantov z obáv pred príchodom Červenej armády územie Slovenska opustila, no časť ostala. Niektorí z nich po príchode Červenej armády boli zatknutí a po vypočutí prepustení, no boli aj takí, ktorí boli po zatknutí odvlečení do pracovných táborov na území Sovietskeho zväzu.
Spomínate si na zaujímavý životný príbeh niektorého ukrajinského emigranta?
Životný príbeh každého z emigrantov je zaujímavý a stál by za samostatné spracovanie. Za všetkých spomeniem aspoň príbeh ukrajinskej opernej speváčky Andy Ostapčuk. Pochádzala z rodiny významného ukrajinského dejateľa Jacka Ostapčuka. Od roku 1923 žila na Podkarpatskej Rusi. Spievala v užhorodskej opere, uchádzala sa aj o angažmán vo viedenskej opere. V roku 1932 sa vydala za ukrajinského emigranta Ing. E. Naumenka, rodáka z Charkova. Anda Ostapčuk bola v tom čase už veľmi populárna, predovšetkým na Podkarpatskej Rusi. Veľmi často vystupovala s koncertmi operných árií a ukrajinských ľudových piesní aj v rôznych slovenských mestách. Koncerty „ukrajinského slávika“, ako ju tu volali, boli veľmi obľúbené. Manželia žili až do roku 1939 na Podkarpatskej Rusi a potom sa presťahovali do Bratislavy. Anda Ostapčuk v tom čase často spolupracovala aj so Slovenským rozhlasom. Zomrela v Bratislave v roku 1949 a pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine.
Barbora Tancerová