SK
EN
Terapie nie sú príjemné, ale pomôžu, hovorí Klára, zakladateľka občianskeho združenia
Zvláštne pocity a predtucha, že niečo nie je v poriadku, prišli až na prahu dospelosti. Začalo sa to na strednej škole. Prvým indikátorom bola neschopnosť chodiť do školy. K nej sa pridružili úzkosti, emočné výbuchy a samovražedné myšlienky.Poslednou kvapkou bola nespavosť, a tak, po jednej z prebdených nocí, sa Klára Kusá rozhodla „googliť“. Už vtedy niečo tušila, no vybrala na vyšetrenie aj k odborníkovi – psychiatrovi, ktorý jej odporučil psychodiagnostické vyšetrenie. Na jeho konci sa potvrdila diagnóza hraničnej poruchy osobnosti. Dnes prostredníctvom občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu pomáha aj iným.
Keď emócie predbiehajú rozum
Hraničná porucha osobnosti (HPO) je častá a závažná porucha, charakterizovaná najmä nedostatočnou reguláciou afektov a impulzov, nestabilitou v medziľudských vzťahoch a v sebaobraze. Človek s touto poruchou osobnosti sa výrazne odlišuje od bežného človeka, pokiaľ ide o to, čo si myslí, čo cíti, ako vníma situácie aj správanie ostatných. Pociťuje emocionálnu nestabilitu, má narušené vzorce myslenia alebo vnímania, často koná impulzívne. Častým problémom sú intenzívne nestabilné vzťahy s ostatnými, intenzívne negatívne emócie, ako je zlosť, zármutok, hanba, panika, hrôza, dlhodobé pocity prázdnoty a osamelosti, silné výkyvy nálady v krátkom čase či samovražedné pocity. Príznaky aj ich miera sú však individuálne.
Zatiaľ čo bežný človek vie akýkoľvek vplyv či emóciu spracovať racionálne, rozumom, mozog ľudí, ktorí majú problém s takouto poruchou, nedokáže spracovať všetky emócie a myšlienky. „Keď sa na mňa napríklad niekto pozrie, začnem analyzovať, čo mi tým chcel povedať a vyhodnotím to nesprávne, lebo si pomyslím, že ten pohlaď naznačuje niečo negatívne.“ popisuje Klára, no vzápätí dodáva: „Musím sa učiť každú emóciu spracovať rozumom a správne vyhodnotiť každú iracionálnu myšlienku, ktorá mi napadne.“
Hraničná porucha osobnosti je veľmi komplexná porucha, ktorá zahrňuje deväť diagnostických kritérií. Na jej oficiálnu diagnostiku však stačí, že u pacienta pretrváva päť z nich. Je mnoho prejavov a problémov, ktoré sa na túto poruchu viažu. Prítomné môžu byť aj halucinácie alebo sklony k sebapoškodzovaniu či užívaniu návykových látok. U Kláry sú najväčším problémom práve vzťahy s inými ľuďmi.
Na terapie chodí už piaty rok a sama tvrdí, že hoci nie sú vždy príjemné, keď ich pacient správne uchopí, sú nápomocné. „Za ten čas človek sám seba spozná so všetkými tienistými stránkami, ktoré sa musí naučiť využiť vo svoj prospech. Učí sa o svojej minulosti, čo mohlo vplývať na to, čo sa deje teraz,“ vysvetľuje a myslí si, že práve to môže byť dôvodom, prečo sú terapie často vnímané negatívne. „Keď sa niektorí ľudia dozvedia svoju diagnózu, môže to byť problém pre ich ego. Preto radšej realitu poprú a so svojím životom nič neurobia. Podľa mňa taký človek zbytočne trpí. Uvedomujem si, že je to náročné, no ak sa k svojim problémom postavíme tvárou v tvár a rozhodneme sa, že s tým niečo urobíme, je veľká šanca, že sa to zlepší,“ odkazuje ľuďom, ktorí sa obávajú terapie.
Často sa tiež stretáva s neschopnosťou ľudí predstaviť si, čo všetko môže človek s touto poruchou prežívať a do akej miery to môže zasahovať do bežného chodu života. „Nebola som schopná navariť si či ísť do obchodu. Bola som rada, ak som prežila deň s tým, že nerobím nič deštruktívne. Bývala som u rodičov, pomáhali mi sa o seba postarať. Postupom času sa mi podarilo osamostatniť sa. Dnes som schopná zvládať školu, chodím na brigádu. Popri tom sa s kamarátmi v rámci občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu snažíme pomôcť v oblasti psychického zdravia aj iným. Samozrejme, niekedy prídu aj ťažké dni a mám samovražedné myšlienky, no už viem ako s nimi naložiť. Aj keď je pravda, že koronakríza ich zintenzívnila. Napriek tomu vidím významný pokrok,“ vysvetľuje Klára pozitívny prínos terapeutickej liečby jej psychického stavu.
Terapia umením
Klára dnes študuje druhý rok odbor fotografia a nové médiá na VŠVU. „Škola sa po stabilizovaní môjho stavu stala bezpečným prístavom, či už to bolo gymnázium alebo „výška“. Byť vedená v tvorbe umenia vždy bolo a stále je mojím snom a som za to vďačná.“
Umeniu sa venovala od detstva, no až po návrate z Prahy, kde istú dobu žila, si povedala, že umenie je to, čo jej môže aj pomôcť. „V najťažšom období mi pomohlo práve spojenie písania, maľovania a fotenia,“ ozrejmuje. To však nemusí platiť pre každého a neexistuje paušálny recept, ktorý by platil na všetkých ľudí žijúcich s touto diagnózou. Aj u Kláry ide v každom časovom období a pri každej emócii o niečo iné. Avšak teraz je to práve umenie a kultúra, vďaka ktorým svoje pocity transformuje do umeleckej stránky. „V úplných začiatkoch mi pomohlo to, že som si každý deň šla sadnúť do McDonaldu, a to len preto, lebo som tu mohla sedieť aj štyri hodiny, nič si neobjednať a nikto odtiaľ ma nevyhodil. Niekoľko hodín som pozerala hudobné videá Fiony Apple. Hovorila som si, že ak to zvládla táto žena, nejak to zvládnem aj ja. Každý človek si ale musí nájsť to svoje. Niekto viac inklinuje k športu, ďalší k niečomu úplne inému. Trvá dlho, kým si človek nájde to svoje, ale stojím si za tým, že klišé o pozitívnych prínosoch dostatku spánku, zdravého jedla a robenia vecí, ktoré vás bavia je tu na mieste,“ dodáva.
Svoje nadanie i radosť tvoriť pretransformovala aj do väčších projektov, ktoré dnes môžu pomôcť takým, ako je ona. Umenie písať i fotiť využila nielen na blogu Denníka N, kde spovedala ľudí s rôznymi psychickými diagnózami. Rozhodla sa, že to posunie ďalej a dnes vďaka tomu existuje aj občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu. To, čo spočiatku vyzeralo ako projekt z dlhej chvíle, dnes pomáha ľuďom o niečo viac nahliadnuť do tém, s ktorými možno nemajú toľko osobných skúseností, ale aj vytvárať komunitu.
„Chcela som nejakým spôsobom zmeniť to, ako fungovali sociálne siete bežne. Chcela som ich využiť na niečo zmysluplné a pomôcť marginalizovaným skupinám. Neuvažovala som nad tým, či tento projekt môže byť úspešný,“ vysvetľuje Klára. „Keďže som v tom čase nepracovala ani neštudovala, toto bola okrem umenia jediná činnosť, na ktorej som pracovala. Spočiatku to slúžilo ako také útočisko pre ľudí, ktorí majú nejaké psychické problémy, a tak som si povedala, že to skúsim robiť ako takú podporu. Samozrejme, narazila som na množstvo problémov, kým vôbec vznikla facebooková stránka Psychiatria nie je na hlavu, tak ako existuje dnes. Postupom času sa to aj s pomocou mnohých nadšencov zlepšilo. Neskôr sme sa s kamarátkami rozhodli založiť aj občianske združenie“. A aké boli reakcie verejnosti? „Prichádzalo nám množstvo pozitívnych reakcií, no bolo niekoľko ľudí, ktorí mali pocit, že im so všetkým poradím a nájdem riešenie. Ale to sa nedá,“ spomína Klára na svoje začiatky s O.Z.
Postupom času sa však podarilo tím rozšíriť a dnes projekt pomáha pri destigmatizácii psychických porúch. Okrem šírenia osvety na sociálnych sieťach organizovali aj komunitné stretnutia v Starom meste v Bratislave, kam sa ľudia mohli prísť porozprávať. „Snažili sme sa tiež samovzdelávať ľudí o týchto témach a byť komunitou, kde sa ľudia nemusia báť zdieľať svoje pocity,“ opisuje Klára aktivity, ktoré však museli stopnúť aj pre prebiehajúcu pandémiu.
To, čo jej chýbalo, si sama vytvorila
Svoje patálie sa okrem blogu rozhodla vyrozprávať aj v knižke. Keďže mala pocit, že jej v tejto tematike na trhu niečo chýba, jednoducho si povedala, že vďaka svojim nadobudnutým informáciám a skúsenostiam sama napíše knihu a podelí sa o informácie s ostatnými. „Veľa vecí, ktoré som o tejto poruche čítala, mi prišlo užitočných. Ja som však potrebovala knihu, ktorá bude súhrnom toho, čo som sa ja za to obdobie života s poruchou dozvedela, a hlavne, že to bude pekne pokope,“ vysvetľuje jednu z motivácií pre napísanie knižky „Som na hlavu no a?“, v ktorej okrem vlastného pohľadu ponúka aj relevantné informácie o chorobe a jej liečbe. Aj v tomto prípade zabila dve muchy jednou ranou, pretože hoci bolo cieľom pomôcť aj druhým, samotné písanie opäť pomohlo aj jej samej. „V knižke som spísala aj niekoľko hlavných rád, ktoré boli aj mojimi radami mne samej. Spätne si tak vravím, že by mi veľmi pomohlo, ak by mi niekto povedal, že nie som zlý človek, len preto, že trpím touto poruchou. Že za ňu nemôžem. A že nevypovedá o mojom charaktere,“ uzatvára Klára.
Fotogaléria k článku:
