SK
EN
Na margo účinnosti alternatívnych metód
„Zväčša neškodná“ – tak sa mimozemšťanovi Fordovi Prefektovi, ktorý 15 rokov študoval našu planétu, podarilo rozšíriť pôvodne jednoslovné heslo o Zemi v encyklopédii Stopárov sprievodca galaxiou. (Minimálne v populárnej sci-fi sérii anglického spisovateľa Douglasa Adamsa.) Ako to súvisí s témou medicínskych hoaxov?
Napríklad tak, že i v prípade mnohých z nich je vyjadrenie „zväčša neškodné“ absolútne nevystihujúce – bojovníci proti reálnej medicíne, ktorí za všetkým vidia farmaceutickú či inú loby, totiž odmietaním jej vedecky overených postupov často riskujú život. Alebo tým, že nimi deklarované princípy fungovania patria do ríše vedecko-fantastickej literatúry. Na tri z nich sa pozrieme bližšie. Článok je skrátenou verziou vybraných kapitol z knihy Príručka zdravého rozumu z dielne vydavateľstva Artis Omnis, ktorej autormi sú Lovci šarlatánov, skupina odborníkov, ktorí vyvracajú rozšírené bludy o medicíne.
Homeopatia – riedenie do nekonečna a ešte ďalej
Jedným z jej základných pilierov má byť „liečba podobného podobným“ v zmysle „klin sa klinom vybíja“. Čo sa tým myslí? Predstavte si situáciu, že sa za homeopatom vyberiete s horúčkou. Homeopat – na rozdiel od lekára – nezisťuje, či je vaša horúčka príznakom chrípky, reumatoidnej artritídy alebo nádorového ochorenia. Na každú jednu chorobu, ktorá si žiada samostatnú liečbu, by vám práve pre horúčku odporučil s najväčšou pravdepodobnosťou rovnaké homeopatikum. Už na tomto vidno, že homeopatia vychádza z chybného chápania – nesnaží sa liečiť ochorenie cielene podľa mechanizmu jeho vzniku, ale „lieči“ len príznak. Pričom v prípade horúčky má zabrať podanie látky, ktorá horúčku vyvoláva. Samuel Hahnemann, ktorý sa považuje za otca homeopatie, k tomuto „objavu“ dospel po tom, ako po konzumácii kôry chinovníka na sebe spozoroval príznaky pripomínajúce maláriu – horúčku, triašku, bolesti v kĺboch. A keďže sa neskôr dokázalo, že alkaloid chinín, ktorý sa v kôre vyskytuje, je efektívny pri liečbe malárie, vyvodil z toho nasledovné: liek je účinný vtedy, ak vyvoláva symptómy podobné chorobe, ktorú lieči.
Ďalším špecifikom je používanie extrémne nízkych až nulových koncentrácií deklarovanej účinnej látky v homeopatiku. Ide o špeciálny spôsob riedenia, ktorý homeopati nazývajú „potencovanie“. Často používané riedenie v homeopatii je 30 CH, čo zodpovedá riedeniu 1: 1060. Aby ste získali lepšiu predstavu, ponúkame návod na prípravu správne koncentrovaného homeopatika. Do fľaše s čistou vodou vlejte sirup tak, aby sirup predstavoval iba jednu stotinu objemu vzniknutého „roztoku“. Fľašu poriadne pretrepte, ideálne manuálne. (Homeopati totiž tvrdia, že tak dochádza k prenosu bioenergie, ktorá lieku dodá silu. Proces má úzko súvisieť s pamäťou vody – pri pretrepávaní roztoku po každom riedení totiž údajne dochádza k vzniku odtlačku účinnej látky v molekulách vody, tá si látku potom pamätá a ďalším zriedením sa roztok zbaví nebezpečných látok.) Potom z fľaše odoberte jednu stotinu objemu a tú prelejte do novej fľaše, ktorá obsahuje len čistú vodu. Opäť pretrepte a tento postup opakujte 30x. Výsledok? Silnejšie ramená a vysoký stupeň zriedenia s nedetegovateľným množstvom sirupu.
Na druhej strane, ako Lovci šarlatánov trefne upozornili, má to aj isté výhody. Napríklad to, že pri homeopatii nehrozia žiadne nežiaduce účinky. A to aj napriek tomu, že homeopatiká – aspoň podľa informácie na obale – často obsahujú aj toxické látky. „Homeopatickým liekom sa môže stať prakticky každá substancia či sila“ – túto vetu máme priamo zo stránky propagujúcej homeopatiká. Preto medzi účinnými látkami nájdete aj také bizarnosti ako Berlínsky múr, modrú farbu, röntgenové žiarenie, TNT, mačaciu blchu, pozitrón, svetlo Saturna či vrak lode.
Nevýhoda? Homeopatia nemá ani žiadne žiaduce účinky. Účinnosť tejto metódy ani jej princípov sa dosiaľ nepodarilo vedecky potvrdiť – homeopatické prípravky v testoch nepreukázali vyššiu efektivitu než placebo. Summa summarum: ak sa niekto rozhodne liečbu, naordinovanú lekárom, len „poistiť“ homeopatikami, v konečnom dôsledku to uškodí len jeho peňaženke. Problém nastáva, ak sa pacient rozhodne uprednostniť homeopatiká, spoliehajúc sa na ich účinok, pred riadnou, účinnou liečbou. Nemálo ľudí takýto hazard so zdravím stál už život.
Biorezonancia: fyzikálno-medicínsky zázrak?
Prečistenie organizmu od vírusov, parazitov, plesní a baktérií, ale aj odstránenie alergie či efektívna antinikotínová terapia – to neskromne sľubujú rôzne biorezonančné centrá. O čo ide? Údajná účinnosť biorezonancie má vychádzať z princípu, že patogény a choré bunky ľudského tela majú vysielať striedavý prúd, resp. nejaké vlnenie s nejakou konkrétnou frekvenciou, ktorú prístroj odmeria a podľa hodnoty jej priradí diagnózu. Následne je možné do tela vyslať striedavý prúd, ktorého frekvencia bude opäť presne stanovená podľa diagnózy, pričom tento prúd presne zacieli a zničí len bunky a patogény s rovnakou frekvenciou.
Ak by to fungovalo, bolo by to skvelé, ale, žiaľ, momentálne je táto predstava len ďalšou z ríše sci-fi. Pokiaľ ide o účinnosť terapie, realizované vedecké štúdie nenašli rozdiel medzi biorezonanciou a placebom. Slávne to nedopadlo ani s úspešnosťou biorezonančnej diagnostiky.
Ako to teda je? Naše bunky, a nielen naše, sú skutočne elektricky nabité. Príčinou je rozdielna koncentrácia niektorých iónov (najmä sodíka a draslíka) vo vnútri bunky a mimo nej. Na plazmatickej membráne, ktorá obaľuje bunky, vzniká elektrický potenciál. Tento potenciál je veľmi dôležitý. Pomocou neho dochádza napríklad k prenosu informácie medzi nervovými bunkami. Ak chcete zodvihnúť ruku, nervová bunka v sivej hmote mozgu vyšle signál, ktorý sa šíri dráhami do miechy cez nerv na nervovosvalovú platničku až do svalových buniek, a to práve vďaka existencii elektrického potenciálu. Elektrický potenciál bunky je približne -60 až -80 mV. Týka sa to však všetkých buniek – aj chorých, aj zmutovaných, aj buniek parazitov či baktérií.
Áno, slabučké elektrické prúdy môžeme reálne využiť v diagnostike – najlepším príkladom sú EKG a EEG. Keď v tesnej blízkosti srdcového a mozgového tkaniva umiestnime elektródy, teda na hruď a hlavu, citlivým voltmetrom dokážeme merať ich súhrnné zmeny v čase. Aj v tomto prípade však snímame len zmeny tkaniva ako celku, nie jednotlivých buniek.
Ak sa pozrieme na reálne terapeutické využitie elektriny v medicíne, ide buď o presne cielené elektródy priamo v tkanive v prípade kardiostimulátorov a neurostimulátorov, alebo o nešpecifické pôsobenie elektrického prúdu na orgán ako celok v prípade elektrickej kardioverzie alebo elektrokonvulzívnej terapie (ľudovo nazývanej elektrošoky). Aj v týchto prípadoch ide o pôsobenie prúdu na orgány, resp. tkanivá (srdce, mozog), ktoré sú pôsobením elektriny a striedavého prúdu výrazne ovplyvniteľné. To však neplatí o akomkoľvek tkanive a už vôbec nie o bunkách mikroorganizmov či dokonca o vírusoch, ktoré žiadnu bunku nemajú. Biorezonancia tak opäť nie je ničím iným ako biznisom na dôverčivých ľuďoch, ktorí sa snažia nájsť liek na svoje ťažkosti.
MMS či CDS? SOS!
Ďalším univerzálnym liekom na čokoľvek – od prechladnutia cez akné až po maláriu, autizmus, AIDS či rakovinu – má byť MMS alebo CDS. Ide o akronymy z „Miracle Mineral Solution“ (Zázračný minerálny roztok) a „Chloride Dioxide Solution“ (Roztok oxidu chloričitého). Predávajú sa vo forme dvoch zložiek: jednou je chloritan sodný a druhou kyselina citrónová, prípadne hydrogénsíran sodný. Ich zmiešaním vznikne oxid chloričitý, ktorý patrí medzi priemyselné bielidlá. Pýtate sa, prečo by ho niekto chcel mať v domácej lekárničke?
Jim Humble, ktorý má tento nezmysel na svedomí, totiž argumentuje, že oxid chloričitý umožní telu uzdraviť sa, a to tak, že v tele zabije patogény. Vychádza z toho, že oxid chloričitý sa používa na dezinfekciu pitnej vody. V MMS je však koncentrácia oxidu chloričitého 24 mg/l, čo je stodvadsaťnásobok maximálnej povolenej koncentrácie v pitnej vode na Slovensku (0,2 mg/l)!
Problém však nie je „len“ v zle nastavenej koncentrácii. Je totiž rozdiel, či sa chceme zbaviť plesne v kuchyni alebo pľúcnej mykózy. Kým na dezinfekciu neživých predmetov a povrchov možno použiť látky, ktoré sú po požití či vdýchnutí jedovaté, pri liečbe infekčného ochorenia sa zas odporúča zvoliť postup, ktorý pacient prežije. To znamená siahnuť po liekoch s antibiotickým, antivirotickým či antimykotickým účinkom, ktorých účinnosť a bezpečnosť boli – na rozdiel od MMS a CDS – overené v mnohých klinických skúškach.
V prípade MMS a CDS tak zďaleka nejde len o neškodný zmysel. Ich užívanie preukázateľne poškodzuje zdravie. Zatiaľ čo v koncentrácii 0,2 – 0,8 mg/l je oxid chloričitý ešte bezpečný, v množstve 24 mg/l spôsobuje ťažkú nevoľnosť, bolesti brucha, zvracanie, hnačku, dehydratáciu a až život ohrozujúci pokles tlaku krvi. Pri užití vyššej dávky alebo dlhodobom podávaní môže nastať rozvrat vnútorného prostredia a zlyhanie obličiek. Oxid chloričitý ovplyvňuje aj schopnosť krvi prenášať kyslík, v dôsledku čoho dochádza k nedokysličeniu tkanív a orgánov. Nedostatok kyslíka sa najskôr prejaví v mozgu. Ten, aby ochránil centrá riadiace životné funkcie, začne vypínať menej podstatné veci: videnie, koordináciu, neskôr aj myslenie a vedomie. Ak sa ihneď nepristúpi k liečbe, môže nastať aj smrť.