Chemik v službách Slovenského národného Povstania

Zabudnutý príbeh chemika Juraja Gašperíka, ktorý sa na povstaleckom území postaral o výrobu vzácnej suroviny - pekárenského droždia.

Keď v roku 2018 sociológovia z IVO skúmali postoje slovenskej verejnosti k významným historickým udalostiam našich moderných dejín, ukázalo sa, že na Slovenské národné povstanie je „právom hrdých“ až 80% slovenskej verejnosti a 63% ju považuje za najpozitívnejšiu historickú udalosť - v rebríčku sa  Povstanie umiestnilo na prvom mieste pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky (59%) a Nežnou revolúciou (56%).

Prvé miesto a takmer všeobecná hrdosť slovenskej verejnosti na Povstanie poukazujú na to, že výročie SNP je náš najvýznamnejší štátny sviatok a zároveň potvrdzujú, že táto udalosť z čias 2. svetovej vojny je vnímaná ako udalosť „veľkých“ národných dejín. Zvykli sme si ho pripomínať predovšetkým prostredníctvom príbehov štátnikov – politických organizátorov Povstania alebo cez príbehy  partizánskych a vojenských veliteľov. Aj vojenskú prehliadku v rámci nadchádzajúcich oficiálnych štátnych osláv 75. výročia SNP môžeme vnímať ako súčasť trendu zdôrazňovať význam SNP cez „veľké postavy“ a budovať hrdosť naň optikou hrdinov a obetí.

Výsledkom tohto prístupu je však akési „vyľudnenie“ tejto historickej udalosti. V kolektívnej pamäti sa SNP spája len s malým okruhom jeho politických a vojenských lídrov a akosi v tichosti sa obchádza skutočnosť, že sa priamo dotklo viac než milióna ľudí, ktorí sa po 29. auguste zo dňa na deň stali obyvateľmi povstaleckého územia.  Na stranu Povstania sa svojimi drobnými činmi pridali okrem desiatok tisícov vojakov a partizánov aj ďalšie desaťtisíce obyčajných ľudí. A tak sa Povstanie stalo súčasťou aj ich osobných, či rodinných „malých dejín“. Veď po vyhlásení Povstania sa predsa život nezastavil a na povstaleckom území, ktoré v prvej fáze zaberalo takmer polovicu územia vojnovej republiky, aj naďalej fungovali ambulancie, úrady, obchody, služby. Politický aj vojenský úspech SNP v septembri roku 1944 bol nespochybniteľne tvorený tisíckami „malých“ víťazstiev , dnes dávno zabudnutých, no je aj ich dedičstvom. Nemali by sme na to zabúdať. Notorické spájanie SNP len s hlavnými politickými a vojenskými lídrami môže byť preto dnes prejavom historickej nespravodlivosti voči ľuďom z druhej, tretej, štvrtej línie. Voči desaťtisícom civilov z radov miestnych autorít, ktorí sa pridali na stranu Povstania nie nejakým „veľkým“ hrdinským činom, ale tým, že robili to, čo vedeli najlepšie a udržiavali tak každodenný život v chode – lekári a zdravotné sestry liečili, notári s pečiatkami vyrábali falošné doklady, učitelia a úradníci na miestnej úrovni organizovali pomoc, miestni gazdovia pomáhali znalosťami o teréne a lesných cestách, inžinieri a odborníci pomáhali svojimi znalosťami a skúsenosťami, alebo aj pekári, ktorí neprestali piecť chlieb.

 

Chlieb v Povstaní

Jedným z takto zabudnutých „obyčajných“ príbehov podpory Povstania je tiež príbeh chemika Juraja Gašperíka, ktorý bol v tom čase správcom Ústavu chemickej technológie látok organických na bratislavskej technike. Koniec prázdnin v auguste 1944 trávil doktor Gašperík s rodinou na Liptove. V polovici septembra zachytil v novinách výzvu od novozriadeného Povereníctva školstva a národnej osvety, aby sa profesori a študenti vysokých škôl hlásili v Banskej Bystrici. Postaral sa o rodinu a 26. septembra prišiel do Bystrice, kde bol ako chemik a bakteriológ pridelený k Povereníctvu pre veci hospodárske. V tom čase bol na celom povstaleckom území  akútny nedostatok pekárenského droždia a preto sa nemohol piecť riadny chlieb pre nemocnice, armádu aj civilné obyvateľstvo. Chemik Gašperík bol poverený úlohou zabezpečiť jeho výrobu a vyriešiť tak veľký zásobovací problém.

V miestnom pivovare získal malé množstvo hnedých pivných kvasníc, v chemickom laboratórium Štátnej obchodnej akadémie objavil fungujúci termostat a v priebehu niekoľkých dní vypestoval čisté kultúry bieleho pekárenského droždia, ktoré sa ďalej rozmnožovali v miestnom pivovare, kde zriadil provizórnu výrobu. Následne sa jeho droždie distribuovalo na celom povstaleckom území, čo významným spôsobom pomohlo pri zásobovaní obyvateľstva základnými potravinami. Gašperík nebol v úsilí o zabezpečenie potrebnej suroviny sám. Podľa záznamov Viery Štetkovej v jej Povstaleckom denníku vieme, že výrobe droždia sa venoval aj stredoškolský profesor chémie z Kremnice Juľo Predáč, ktorý túto vzácnu surovinu vyrábal v Pstruši na Poľane.

 

Návrat z povstaleckého územia do Bratislavy

Výrobe droždia sa profesor Gašperík venoval až do chvíle, keď bolo jasné, že Bystrica padne.  25. októbra uteká do Ľubietovej. V správe, ktorú o svojej činnosti na povstaleckom území napísal po návrate do Bratislavy pre ľudácke Ministerstvo školstva a národnej osvety, Gašperík otvorene popisuje svoje aktivity a aj ich koniec: „Keď bola Ľubietová obsadená, zdržoval som sa v čase od 28. októbra do 9. novembra v lese Nad peklom. Tam som sa dozvedel, že nemecké veliteľstvo dovolilo evakuantom opustiť územie bez cestovného povolenia. Pre nedostatočné oblečenie a nemožnosť zásobovania vrátil som sa do Bratislavy, kde som prišiel 14. novembra v noci.“  Tak skončilo putovanie profesora Gašperíka povstaleckým územím a už 16. novembra 1944 nastupuje späť do práce na bratislavskú techniku. O svojom angažovaní sa v Povstaní na záver správy pre ľudácke ministerstvo stroho konštatuje: „Behom svojho pobytu na povstaleckom území nezúčastnil som sa žiadneho politického ani vojenského hnutia.“ 

 

Osudy Juraja Gašperíka po vojne

Po vojne sa Juraj Gašperík stáva významným predstaviteľom slovenskej vedeckej komunity. Od roku 1946 je riadnym profesorom a o rok neskôr sa stal dekanom Chemicko-technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Bol tiež predsedom Spolku chemikov, organizoval vedecké konferencie, zakladá odborný časopis Chemické zvesti, a ako vyštudovaný astronóm a nadšenec pre astronómiu predsedá tiež Slovenskej astronomickej spoločnosti M.R. Štefánika. Po roku 1948 odmietol vstúpiť do KSČ a tento postoj jeho ďalšej kariére významne poškodil. Postupne sa sťahuje z vysokých akademických funkcií, ako uznávaný a rešpektovaný odborník si udržal už iba miesto vedúceho Katedry organickej technológie.  Venuje sa výlučne vedeckej práci, zaoberá sa výskumom liekov proti rakovine a neskôr skúma vplyvy karcinogénnych látok – stal sa autorom viacerých patentov, za ktoré získal  významné vedecké ceny. Na motívy jeho výskumu vznikla v roku 1981 televízna inscenácia „Dôkaz“.

Podľa slov jeho blízkeho spolupracovníka Štefana Kamenára bol Juraj Gašperík „naslovovzatý dobrák, ktorý nikto nikoho nepoškodil. Jeho doménou bola práca.“  V roku 1978 odišiel do dôchodku – necelý rok na to profesor Juraj Gašperík zomrel. Jeho meno dnes mladšie generácie slovenských chemikov  poznajú už azda iba vďaka aule Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity, ktorá nesie jeho meno. 

 Profesor Juraj Gašperík:    6.2. 1906 - 6.5. 1979

Zdroj:  https://www.stuba.sk/sk/diani-na-stu/prehlad-aktualit/chemik-v-sluzbach-slovenskeho-narodneho-povstania.html?page_id=12975