SK
EN
Bieloruský vedec na Univerzite Komenského: V Bielorusku bol likvidovaný aj spolok na ochranu vtákov, ľudia sú v napätí
Bielorusko je síce v tejto vojne spojencom Ruska, nie všetci Bielorusi však agresiu podporujú. Ako vnímajú dnešnú situáciu? Cítime smútok, hovorí dr. Ivan Posokhin, literárny vedec pôvodom z Brestu v Bielorusku, ktorý vyučuje na Filozofickej fakulte UK.
Vladimir Putin pri rozpútaní vojny okrem iného argumentoval tým, že Ukrajinci vlastne nie sú samostatný národ, nemajú vlastný jazyk, kultúru, že historicky Ukrajina patrí Rusku. Ako to vnímajú Bielorusi? Neobávajú sa, že budú ďalší na rade? Že Rusko vyhlási, že neexistujú ako národ, ako samostatná kultúra a že sa rozhodne pohltiť aj Bielorusko?
Zatiaľ som Putina nepočul hovoriť o Bielorusku to, čo hovorí o Ukrajine – že je to umelo vytvorený štát. Objavilo sa to zatiaľ len u „nižších“ ruských politikov, napríklad poslancov Dumy, ktorí rečnia o Bielorusku ako o historickom území Ruska. Počuť samozrejme vyjadrenia o tom, že sme bratský národ, dokonca jeden národ, ale Bielorusko sa momentálne dá považovať za najväčšieho priateľa Ruska a možno „vďaka“ tomu je rétorika zo strany Ruska jemnejšia.
Bielorusko bolo zo sovietskych republík asi najviac „rusfikované“, viac ako Ukrajina, ale vidíme, že ruská agresia – najprv voči Krymu, neskôr na Donbase – mala vplyv aj na jazykovú situáciu, prispela k posilneniu ukrajinčiny. Ako to vyzerá z tohto pohľadu v Bielorusku? Aké je postavenie bieloruského jazyka?
V Bielorusku je síce vyučovanie bieloruského jazyka v škole povinné, ale ruština je dominantná. V ruštine vychádzajú tlač, časopisy, knihy, bieloruština sa používa možno viac len v literatúre. Lukašenko tiež hovorí vždy po rusky, ale tým, že pochádza z vidieka, má taký silný bieloruský prízvuk, že v Rusku si mnohí myslia, že hovorí po bielorusky. Zaujímavé bolo, že po anexii Krymu a konflikte na východe Ukrajiny sa Lukašenko akoby zľakol, že Bielorusko bude ďalšie na rade, ktoré Rusko „zhltne“, tak o niekoľko mesiacov po anexii mal na vojenskej prehliadke výnimočne prejav v bieloruštine. Interpretovalo sa to tak, že sa chcel vyhraniť voči ruskému svetu, poukázať na bieloruskú samostatnosť. Bieloruština je však stále vnímaná ako jazyk opozície a bieloruskojazyční protestujúci dostávali od bieloruských policajtov špeciálne označenie pri zadržaní.
Na Ukrajine dnes sledujeme akýsi „zrod národa“.
Niečo podobné sa začalo diať v Bielorusku počas protestov po zmanipulovaných prezidentských voľbách v lete roku 2020. Vtedy bola istá nádej, začala sa organizovať občianska spoločnosť, ľudia si spontánne sami koordinovali kroky, začal vznikať „politický národ“. Ale všetko bolo potlačené. V Bielorusku dnes nefungujú žiadne mimovládky, občianske spolky, nefungujú nezávislé médiá a ľudskoprávne organizácie, ich pracovníci sú vo väzení. Zlikvidované boli aj také organizácie ako napríklad spolok na ochranu vtákov.
Lukašenko umožnil využiť ruským vojskám územie Bieloruska na útok na Ukrajinu, ale sám vlastné vojská zatiaľ neposlal (situácia k 14. aprílu). Prečo to neurobil, hoci je dlhoročný Putinov spojenec?
Lukašenko je známy tým, že sa snaží sedieť akoby na dvoch stoličkách – aj sa kamarátiť s Ruskom, aj získať čo najviac pre seba. Teraz rozumie, že ak by poslal vojakov na Ukrajinu, tak by sa ešte sprísnili sankcie, ktoré svet už uvalil na Bielorusko po spomínaných voľbách. Ak by aj Bielorusko zasiahli také tvrdé sankcie ako teraz Rusko, tak by ho to asi položilo. Na pomoc z Ruska sa už nebude dať spoliehať. Tak zatiaľ kalkuluje. U nás sa tiež špekuluje, že Putin sa Lukašenka možno ani neopýtal, či môže využiť bieloruské územie. Prebiehali vojenské cvičenia a ruské vojská jednoducho neodišli, ale zaútočili z bieloruského územia na Ukrajinu a Lukašenka možno neinformovali. Teraz sa snaží zachovať si tvár a vymýšľa príbehy o tom, ako sa Ukrajina chystala zaútočiť na Bielorusko. Bieloruská armáda je však v pohotovosti, aj z Brestu mi hlásili, že bolo počuť výbuchy z vojenských cvičení. Teda aj v Bielorusku sú ľudia v napätí, muži sa obávajú mobilizácie, je obmedzený pohyb cez hranice. Platobné karty a sociálne siete v Bielorusku ešte ako tak fungujú, ale každý čaká, že veľmi skoro môžu prísť nové obmedzenia.
Putinova propaganda, ktorou ospravedlňuje aj útok na Ukrajinu, výrazne využíva ruský vzťah k víťazstvu v druhej svetovej vojne, tradíciu víťazstva nad fašizmom. Funguje aj v Bielorusku tento naratív?
Áno, pre štátnu propagandu je to veľmi dôležitá téma. Na univerzite sme dokonca mali predmet Ideológia bieloruského štátu, kde sme sa učili, že jeden z pilierov bieloruskej identity a legitimity štátu je Veľká vlastenecká vojna. Sú však isté rozdiely. Kým v Rusku prevláda v naratíve hrdinská línia, pre bieloruskú ideológiu je charakteristická kombinácia pripomínania hrdinov, ale zároveň obetí vojny. V tej prvej línii sa výrazne zdôrazňuje tradícia partizánskeho boja Bielorusov za druhej svetovej vojny. Bielorusi sú známi vo svojich dejinách partizánskym spôsobom boja, už proti Napoleonovi na území Bieloruska bojovali partizáni. Cez Bielorusko sa vždy presúvali vojská a miestne obyvateľstvo sa snažilo prežiť tak, že ľudia sa skrývali v lesoch a čakali, kým sa to skončí. Odvážnejší vytvárali partizánske skupiny. V tej druhej línii sa zdôrazňujú obete vojny, traumy, obrazy spálených dedín. Ale platí, že v Bielorusku sa dlhodobo isté historické fakty zamlčiavajú. Sám som bol svedkom toho, ako pri oslavách 9. mája v legendárnej brestskej pevnosti primátor Brestu hovoril, že Bielorusi nikdy nespolupracovali s Nemcami, čo ale nie je pravda, lebo v Bielorusku bolo za druhej svetovej vojny veľa kolaborantov.
Ako literárny vedec sa zaoberáte okrem iného aj súčasnou bieloruskou literatúrou. Aké témy reflektuje?
Jednou z hlavných je skutočnosť, že Bielorusko akoby zaspalo v čase, zostalo zakonzervované. Onedlho by aj v slovenčine mal vyjsť preklad románu Bývalý syn bieloruského spisovateľa Sašu Filipenka. Hlavná postava je desať rokov v kóme, a keď sa prebudí, uvedomí si, že za tých desať rokov sa jeho krajina akoby neposunula v čase dopredu, ale dozadu – vrátili sa sovietske symboly, štátna politika sa vrátila k autoritatívnym sovietskym praktikám.
Je to naozaj tak?
Bielorusko je zaujímavý príklad krajiny, kde fungujú paralelne dva svety. Na jednej strane oficiálny, štátny, Lukašenkov svet. V ňom sú oficiálne symboly, sviatky, ideológia takmer ako za sovietskych čias. Ale existuje aj akýsi paralelný moderný svet, v ktorom sa napríklad rozvíjajú technológie. Bielorusko donedávna bolo veľmi „ajťáckou“ krajinou. V spomínaných voľbách v roku 2020 bol napríklad jeden z Lukašenkových protikandidátov IT špecialista, riaditeľ technologického parku, v krajine fungovali technologické firmy. Žiaľ, za toho jeden a pol roka od leta 2020 veľa moderných spoločností odišlo z krajiny. Takže áno, vývoj zase akoby išiel naopak.
V časoch totality v Československu zohrávala dosť významnú úlohu emigrácia, z emigrácie sa pašovala tlač, vysielali rozhlasové stanice, ktoré boli pre ľudí doma zdrojom informácií zamlčiavaných propagandou. Dnes sa nádejame, že aj v Rusku zafunguje niečo podobné, že Rusi, ktorí sú v zahraničí, dokážu dodávať domov pravdivé informácie o vojne, „prebudiť“ ruskú spoločnosť doma, aby prestala veriť propagande a postavila sa Putinovi na odpor. Od spomínaných volieb v lete 2020 sme boli svedkami silnej vlny emigrácie z Bieloruska. Myslíte, že by mohla zafungovať v prípade Bieloruska a dosiahnuť, že Bielorusi by sa odvrátili od Lukašenka a Putina?
Momentálne som v tom skôr pesimistický. Je pravda, že táto vlna emigrácie je národne viac „bieloruská“, už nesplýva tak ako predtým s ruskou emigráciou. V exile máme Sviatlanu Cichanovskú, ktorá by zrejme vyhrala prezidentské voľby, keby neboli zmanipulované. Snaží sa zvonku ovplyvňovať situáciu, vyzýva na organizovanie sa Bielorusov, ale ľudia majú opodstatnený strach z represií a fyzického násilia.
Aké sú nálady medzi Bielorusmi u nás po ruskej agresii?
Veľmi veľa Bielorusov v mojej internetovej bubline, teda tých, ktorí sú v zahraničí, poukazuje na to, ako rýchlo sa zmenil obraz Bielorusov. Pred začatím vojny ich na Západe vnímali ako obeť, ako ľudí, ktorí museli ujsť pred Lukašenkom a treba im pomáhať. Ale po začatí vojny sa objavujú prípady, že sú hádzaní do jedného vreca s Rusmi, teda s agresormi. Cítiť smútok, že nie vlastnou vinou sme sa ocitli na strane agresora. Pritom my sme tí Bielorusi, ktorí odišli, čo je krajný prípad nesúhlasu s tým, čo sa v krajine deje. A teraz sme sa zrazu ocitli medzi tými „zlými“. Osobne si myslím, že treba rozlišovať Putina a Rusov a Lukašenka a Bielorusov. Aj keď sa územie Bieloruska využíva na útočenie na Ukrajincov, neznamená to, že všetci Bielorusi agresiu podporujú. Dokonca sa už objavujú správy o tom, že Bielorusi znova objavujú svoju partizánsku minulosť. Sú už potvrdené správy o sabotážach na železniciach a zatiaľ nepotvrdené správy o odpore v armáde. Uvidíme, či je to naozaj pravda, alebo len akési zbožné želanie, túžba po dobrých správach.
Mgr. Ivan Posokhin
vyštudoval ruský a anglický jazyk na Brestskej štátnej univerzite A. S. Puškina v Bielorusku. Doktorandské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, od r. 2015 tam pôsobí ako odborný asistent na katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií. Vedie semináre z ruského jazyka, súčasnej ruskej literatúry a bieloruských kultúrnych a sociálnych reálií. Vedecky sa venuje súčasnej ruskej a bieloruskej próze a skúma tiež verejný diskurz v Bielorusku a Rusku a komunikačné stratégie jeho aktérov.
Barbora Tancerová