SK
EN
Ako slávili Veľkú noc naši predkovia
Pod tradičnými veľkonočnými zvykmi si dnes asi najčastejšie predstavíme oblievačku či šibačku, prípadne, keď trošku zalovíme v pamäti, z učiva základnej školy sa nám ešte vynorí vynášanie Moreny. Vedeli ste však, že kedysi sa cez Veľkú noc nechávalo na hroboch jedlo a kraslice, koňom do hrivy a kravám na rohy sa uväzovali červené stužky a bol rozšírený i zvyk trasenia ovocnými stromami, mastenia pluhov či zaorávania odrobiniek z veľkonočných pokrmov do prvej brázdy pri prvej orbe poľa? Nielen tieto veľkonočné zvyky našich predkov nám priblížila a vysvetlila etnologička doc. RNDr. Tatiana Bužeková, PhD., z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Ľudové veľkonočné obyčaje spájali kresťanské významy so starými symbolmi z predkresťanskej éry
Veľká noc patrí k najdôležitejším dátumom kresťanského sviatočného kalendára: pripomína ukrižovanie a vzkriesenie Ježiša Krista, ústrednú udalosť kresťanstva. V lokálnych kontextoch európskych krajín sa cirkevné veľkonočné obrady prepájajú s rozmanitými domácimi tradíciami, ktoré majú korene v dávnej minulosti a súvisia so spôsobom života našich predkov. Pripomeňme si, že až do neskoršej modernej doby bola Európa obývaná prevažne roľníckymi spoločenstvami, pre ktoré zohrávala podstatnú úlohu zmena ročných období. Kľúčové udalosti roľníckeho kalendára - letný a zimný slnovrat, jarná a jesenná rovnodennosť - boli pre roľníkov nesmierne významné. Príchod jari bol zvlášť dôležitý, keďže znamenal začiatok poľnohospodárskych prác, a teda určoval živobytie ľudí.
Označenia sviatku Veľkej noci v slovanských jazykoch sú odvodené od staroslovanského Великъдьнь, čo je doslovný preklad z gréckeho názvu. Oslavy však trvajú oveľa dlhšie ako jeden deň a predstavujú celý komplex cirkevných obradov, ktoré v západnej cirkvi tvorí cyklus päťdesiatich dní a vo východnej cirkvi cyklus štyridsiatich dní. Ľudové veľkonočné obyčaje sú s nimi prepojené a súčasne nadväzujú na predchádzajúce obdobie odprevádzania zimy, v ktorom mali magické praktiky pozitívne ovplyvniť očakávané zmeny v prírode. Na Slovensku k takýmto zvykom patrí predovšetkým vynášanie, pálenie a utopenie figurín Moreny či Dedka, ako aj nosenie leta. Tieto úkony v niektorých slovenských oblastiach pripadali na Kvetnú nedeľu, ktorá ukončuje obdobie pôstu a ktorou sa začína veľkonočný týždeň. Na juhu Slovenska používali na označenie figurín aj názvy Kyseľ, Kyselica, Kyseľova žena - tento názov súvisel zrejme s tým, že kyseľ (t. j. kyslá, zápražkou zahustená polievka) bolo tradičné jedlo v období pôstu.
Čas, keď prichádzajú mŕtvi medzi živých a nadprirodzené sily majú najväčšiu moc
Verilo sa, že v prelomových momentoch kalendárneho roka je hranica medzi svetom živých a svetom mŕtvych priestupná. Vo viacerých slovanských tradíciách existovala predstava, že sa pred Veľkou nocou raj a peklo otvárajú a duše zomrelých sa môžu dostať na zem, kde prebývajú so svojimi príbuznými do obdobia Turíc. Na druhej strane, ten, kto zomrie na Veľkú noc, sa môže dostať priamo do raja, keďže ten je v tomto čase otvorený. Východní Slovania tiež verili, že počas veľkonočného týždňa sa konajú takzvané "omše mŕtvych", ktoré v noci v kostoloch slúžia zomrelí kňazi. S predstavou prebývania mŕtvych medzi živými súvisel aj slovanský zvyk chodiť počas Veľkej noci na hroby a obradne sa pri hroboch najesť; po tomto stolovaní v prítomnosti mŕtvych sa na hroboch nechávali kraslice a jedlo. Tento obyčaj protirečil cirkevnému pojatiu Veľkej noci a zostal teda čisto ľudovým.
Symbolika otvárania všetkého na nebi a na zemi sa preniesla aj do slovenského zvyku nosiť malé deti na Kvetnú nedeľu do kostola, aby začali skoro hovoriť. Ešte jeden jej odraz môžeme nájsť aj v predstave, že keď sa na Kvetnú nedeľu v kostole čítali pašie, mali sa hľadačom odhaliť poklady zakopané v zemi. Na druhej strane, keďže počas veľkonočného týždňa, podobne ako počas zimných sviatkov, majú nadprirodzené sily najväčšiu moc, ľudia sa mali pred nimi chrániť. Na Slovensku sa verilo, že v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sa na určitých miestach dediny stretávali strigy, ktoré nielen tancovali, ale aj čarovali, odoberali kravám mlieko a škodili ovocným stromom. Na ochranu pred nimi sa zárubne stajní natierali cesnakom, posvätenými vŕbovými prútmi sa šibal dobytok, koňom do hrivy a kravám na rohy uväzovali červené stužky, dobytok musel prekračovať žeravé uhlíky a pod. Keďže sa verilo, že zlí duchovia a strigy sa boja hluku, viaceré magické praktiky boli zamerané na to, aby ich hlukom odplašili, napríklad rapkaním na rapkáčoch.
Zeleň a voda symbolizovali zdravie a plodnosť
K najvýraznejším prvkom veľkonočných zvykov však patrí zeleň a voda, súvisiace so symbolikou plodnosti. Na Kvetnú nedeľu sa počas omše svätili vŕbové prúty, ktoré si veriaci prinášali do kostola. Na celom Slovensku sa považovali za magické predmety a využívali sa nielen na ochranu proti zlým silám, ale aj proti búrke (kládli sa do obloka alebo hádzali do ohňa), ako aj v liečebných praktikách (napríklad, keď bolelo hrdlo). Na západnom Slovensku bolo rozšírené šibanie korbáčom zo spletených vŕbových prútov - magický úkon, ktorý mal zabezpečiť znovuobnovenie rastu, zdravia a sily. Na strednom a východnom Slovensku sa však praktizovalo skôr kúpanie a oblievanie dievčat mládencami. Na juhozápadnom Slovensku boli známe obe praktiky a v niektorých obciach dievčatá šibačku a oblievačku mládencom na druhý deň opätovali. Oblievanie bolo ochranným a očistným úkonom, ktorý mal zabezpečiť zdravie a plodnosť. Očista vodou bola vôbec príznačná pre veľkonočný týždeň. Ranné kúpanie a umývanie sa v potokoch a studničkách na Bielu sobotu malo vyliečiť staré choroby. Vtedy sa tiež s vodou obchádzali príbytky, aby sa zabezpečila ochrana proti ohňu. Viaceré zvyky boli zamerané na plodnosť polí a dobytka. Bol napríklad rozšírený zvyk trasenia ovocnými stromami, aby dobre rodili, či mastenie pluhov, aby na poliach nerástla burina. Biela sobota bola šťastným dňom aj na siatie a sadenie.
Pôst vystriedala hojnosť jedál
Keďže veľkonočným sviatkom predchádzalo obdobie štyridsaťdňového pôstu, príprava veľkonočných jedál bola radostnou a dlho očakávanou udalosťou. Na Veľkonočnú nedeľu sa na rannú omšu nosili do kostola košíky s jedlom, aby ich kňaz posvätil. Verilo sa, že tieto posvätené jedlá majú magické a liečivé vlastnosti. Dávalo sa z nich aj dobytku, odrobinky sa pridávali do osiva a zaorávali sa do prvej brázdy pri prvej orbe poľa. Veľkonočné pokrmy mali byť pestré a hojné, aby rodina mala blahobyt po celý rok. Tradičnými veľkonočnými jedlami, ktoré sa stali symbolom celého sviatku, boli vajíčka.
Veľkonočné ľudové obyčaje odrážajú dôležitosť roľníckeho spôsobu života našich predkov. Najvýznamnejšiu úlohu v ich symbolike hral motív prepojenia sveta živých a sveta predkov, ako aj znovuoživenie prírody po zimnom spánku podobnom smrti. Tradičné zvyky využívali také univerzálne symboly života a smrti ako voda a oheň, zeleň a vajce. Práve preto mohli splynúť s kresťanskou symbolikou zmŕtvychvstania, ktorá im pridala nový význam.
Doc. RNDr. Tatiana Bužeková, PhD., Katedra etnológie a muzeológie FiF UK
Článok vyšiel v časopise Naša univerzita, ročník 64, číslo 7, akademický rok 2017/2018